Ako sa začal písať váš medicínsky príbeh?
Tých krôčikov bolo viac. Na gymnáziu som mal úžasného biológa, ktorý učil spôsobom, že to bola škola hrou. Keď sme preberali tému človek a dýchací systém, pýtal sa, čo si my ako stredoškoláci myslíme, ako pracujú ľudské pľúca. Povedal som svoju teóriu, čo pán profesor zhodnotil slovami: Jozef, vy ste nádejný fyzik. Takto to pokračovalo, až raz použil spojenie nádejný doktor. Brali sme ho tak, že múdrejší človek ako tento profesor v Považskej Bystrici neexistuje. Pre nás bol vzorom, opakovane vyhral titul najobľúbenejší profesor na gymnáziu. Raz povedal – viete, ja som chcel byť pôvodne doktor, ale nepodarilo sa mi to, tak je zo mňa učiteľ biológie.
A čo vplyv vašej mamy? Bola detskou sestrou, takže k zdravotníctvu ste mali blízko.
Áno, to bol druhý moment, hoci mama tvrdí, že ma do medicíny netlačila, ale možno tak podvedome trošku áno. Tretí moment prišiel, keď som videl jeden úžasný dokument o onkológii a ako naivný stredoškolák som mal predstavu, že nájdem liek na rakovinu. To ma na medicíne, samozrejme, prešlo. No tieto tri momenty považujem za najdôležitejšie, ktoré ma ovplyvnili a motivovali rozhodnúť sa pre medicínu.
Nasledovalo štúdium na Lekárskej fakulte UK a po ňom ste nastúpili na neonatológiu. Je to dosť netypický výber pre muža, však?
To je tiež zaujímavá historka. Boli sme dohodnutí s docentom Mašurom, že nastúpim na detskú kardiológiu. No osud si trošku tvoríme sami a ja som zabudol podať prihlášku.
So snúbenicou sme išli bývať do Petržalky, a tak som si logicky dal prihlášku na pediatriu v nemocnici na Antolskej, no tam boli plní a docentka na neonatológii mi povedala – ste ch...
Tento článok je určený iba pre predplatiteľov.
Zostáva vám 85% na dočítanie.
Zostáva vám 85% na dočítanie.