Georgi Krastev. To nie je slovenské meno.
Presne tak, som Bulhar.
Ako ste sa ocitli na Slovensku?
Študoval som Lekársku fakultu v Bratislave v rokoch 1987 až 1993.
Prvý rok medicíny ste však absolvovali v Bulharsku. Prečo ste sa rozhodli pre prestup?
Vtedy bola v rámci RVHP (Rada vzájomnej hospodárskej pomoci – medzištátna hospodárska organizácia prevažne východoeurópskych krajín – pozn. red.) možnosť si prostredníctvom konkurzu vybrať krajinu z vtedajšieho východného bloku, kde mohol človek študovať. Pôvodne som bol prijatý na Karlovu univerzitu v Prahe, ale omylom ma vysadili v Bratislave. Také boli vtedy pomery...
Po polroku zistili, že urobili chybu, Komsomol (Všezväzový komunistický zväz mládeže – pozn. red.) mi dal za pravdu a uznali, že sa pomýlili. Karlova univerzita mi napísala oficiálny list, kde sa ospravedlnili s tým, že na druhý semester už môžem nastúpiť do Prahy. Medzitým som si to však rozmyslel a zostal som v Bratislave, kde som aj doštudoval.
Nechceli ste sa potom vrátiť do Bulharska?
Pôvodne som aj chcel, ale oženil som sa tu. Bolo by to zložitejšie, pretože manželka nevedela dobre po bulharsky, takže by bolo pre ňu ťažké pracovať tam. V tom čase už mala miesto asistenta na fakulte, tak sme sa rozhodli ostať na Slovensku.
V Bulharsku ste študovali na francúzskom jazykovom gymnáziu. Nechceli ste ísť radšej študovať medicínu do Francúzska? Alebo to v tých časoch vôbec nebolo možné?
Vtedy sa to nedalo. To by ma asi skôr zastrelili... Neviem, či na Slovensku vtedy niečo podobné existovalo, ale na našom jazykovom gymnáziu nás učili originál Francúzi. Vtedy existovala s Francúzskom zmluva, na základe ktorej každý rok tamojšie ministerstvo školstva posielalo dvoch, troch učiteľov do Bulharska. Väčšinou ich však už po roku komunisti zo strachu, aby nezačali spolupracovať s opozíciou, označili za agentov a vyhostili späť do Francúzska. Celé to bolo čudné, ale tak to vtedy bolo.
Počas štúdia na bratislavskej lekárskej fakulte ste zažili aj Nežnú revolúciu. Tá mala v Československu iný priebeh ako v Bulharsku. Ako ste to prežívali?
Nielen to, na vlastné oči som videl aj sviečkovú manifestáciu. V deň demonštrácie (všetci študenti v Bratislave museli odísť z mesta už dva dni predtým) sme v skupine asi 3-4 mladíkov – medikov pomáhali zorganizovať akciu pre zahraničných študentov, ktorá sa konala v DK Dúbravka a potrebovali sme priniesť ozvučovaciu aparatúru z bulharského kultúrneho a informačného strediska, ktoré bolo na Panskej ulici. Samozrejme, ako úplní hlupáci sme išli na tmavomodrej dodávke Volkswagen s viedenskou ŠPZ, čo v tom čase bolo, akoby sme si zavesili na krk tabuľku s nápisom „som kapitalistický agent“.
Celá Laurinská (vtedy to boli priechodné ulice pre autá) bola zaplnená zamrežovanými „antonmi“ až po Panskú. Samozrejme, hneď nás zatkla ŠtB, ktorú sme nevedeli presvedčiť, že nie sme novinári z rakúskej TV, ktorí chcú filmovať demonštráciu. Kým sa všetko vyjasnilo, čiže kým skončila demonštrácia (presnejšie kým ich všetkých dopolievali a pochytali), bolo veľmi ťažké na to všetko pozerať. Boli sme v šoku z toho, čo sme videli...
A počas Nežnej revolúcie som bol jeden z prvých pred Justičným palácom, kde protestovali študenti. Dokonca sa u nás na izbe schovával šéf nášho fakultného štrajkového výboru, kde si zabudol hrubý pletený sveter. Ten som, keď som v roku 1993 po absolvovaní školy odchádzal z internátu, úplne náhodou našiel.
Sledovali ste revolučné zmeny aj v Bulharsku? Tam prišli o pár mesiacov neskôr.
Tam to vyzeralo inak, komunisti ostali pri moc...
Zostáva vám 85% na dočítanie.