TOP lekárka Zuzana Mojzešová: Štyridsať minút na jedného pacienta je luxus

Pochádzate z lekárskej rodiny. Známy profesor Nosáľ bol váš starý otec a lekárov máte v blízkej rodine viacero. Zavážilo to pri vašom rozhodovaní o štúdiu medicíny?

Určite áno. Keď sa starký vracal z práce, sadala som si mu na kolená, a tak nejako som nasávala z rozhovorov, ale i z jeho zaangažovanosti takú „lekársku“ atmosféru. Bol lekár telom i dušou. Mám na neho pekné spomienky. Zaiste musel mať veľkú oporu v starkej, ktorá mu spolu s deťmi umožňovala vnoriť sa do „tajov“ medicíny. Odkedy ma opustili detské túžby byť predavačka či upratovačka, chcela som byť lekárkou. Starká tým však nebola veľmi nadšená, lebo predo mnou v rodine bol už zástup lekárov. Chcela, aby som bola spisovateľka. Vášeň pre literatúru mám tiež z ich príkladu, starký kupoval všetky dostupné knihy a mali naozaj rozsiahlu knižnicu. Skoro som začala písať také malé eseje. Tesne pred nástupom na medicínu som však mala veľké pochybnosti, keďže som túžila mať rodinu a zdalo sa mi, že to akosi nepôjde spolu. Volanie k lekárstvu som však v sebe nemohla potlačiť.

Čo ovplyvnilo voľbu špecializácie? Ak by ste sa mohli dnes rozhodnúť, bola to by to opäť voľba všeobecného lekárstva pre dospelých?

Už na medicíne som napísala esej o „lekárovi s kufríkom“, teda takom, čo sa stará o pacienta tak nejako celkovo. Chcela som byť takým lekárom. Počas štúdia sa to rôzne profilovalo, ale čoraz viac sa moje predstavy zhodovali so všeobecným lekárstvom. Takže by som sa rozhodla rovnako. Totiž škola „starých dobrých lekárov“, ako bol starký, tí boli naozaj všeobecní. Našla som jeho zápisky v starých knihách. Starký sa zaoberal rôznymi témami, mal široký rozhľad. Vedeli prepájať rôzne odbory, veľmi dobre ovládali symptómy chorôb.

Mne sa najmä páči možnosť sprevádzať pacienta dlhší čas. Niekedy mi povie aj závažné veci až po niekoľkých rokoch. Postupne si budujeme dôveru, poznám ho. Je to krásny pocit, keď viete, že vám dôveruje a povie, že tento problém ešte nikomu nepovedal. Ak sú v ambulancii viacerí členovia rodiny, vidím viac aj sociálne pozadie. Všeobecný lekár pozná pacienta, nielen diagnózu, to ma fascinuje. Niektorí pacienti mi píšu o ich starostiach, sprevádzam ich pri zomieraní rodinného príslušníka, proste nemihnú sa mi iba tak pred očami, ako to bolo v nemocnici. Dokonca som na začiatku suplovala aj právnika, keď jedna pacientka prišla s tým, že nemá nikoho, kto by jej poradil a bála sa. Keď vám dospelý chlap povie, že má problémy s potenciou, ktoré neriešil mnoho rokov, vtedy cítim, že vybudovaná dôvera stojí za to.

Ambulanciu ste otvorili „na zelenej lúke“. Neprebrali ste teda obvod aj s kartami pacientov. Ako ste získali prvých pacientov?

Bola to tvrdá práca. Oslovovala som známych, že začíname s ambulanciou a absolvovala som desiatky stretnutí, kde som hovorila o tom, ako si to predstavujem. Nikdy som však nepranierovala iných lekárov, len som prezentovala svoju víziu. Tesne pred otvorením sme urobili niekoľko dní otvorených dverí, kde si pacienti moh...