Niektorí si vyberú medicínu preto, že to mali v rodine, iní zase po nejakom konkrétnom zážitku. Ako to bolo u vás?
Je pravda, že som nebola od malička striktne rozhodnutá, že budem lekárkou. Aj keď mi mama rozprávala, že ma ako škôlkarku pristihla, že permanentne otváram a zatváram dvere do detskej izby. Keď sa išla pozrieť, ako sa to vlastne hrám, videla, ako otváram dvere a zakaždým hovorím: „ďalší prosím“.... a na kresle sedeli vzorne všetci plyšoví mackovia a čakali s obviazanými labkami na ošetrenie.
Ani neskôr som nebola študentka, ktorá sa rozhodne pre medicínu vylučovacou metódou, lebo jej nejde matematika. Bola som pravý opak, chodila som na matematické olympiády, ale na druhej strane aj na recitačné súťaže, hrala som v detskom divadle. Takže som mala a dodnes mám široké spektrum záujmov. Medicína vyhrala až v maturitnom ročníku.
Čím si vás získala infektológia?
Určite som vedela, že chcem robiť pediatriu. Špecializačný odbor infektológia ma oslovil, keď som nastúpila do Detskej nemocnice v Košiciach na detské infekčné oddelenie a bol tam charizmatický primár Ján Virgala, ktorý pútavo rozprával zážitky zo svojej praxe. Začal pracovať tesne po skončení 2. svetovej vojny, a zažil epidémie čierneho kašľa, osýpok, poliomyelitídy, opisoval nám situácie, ako problematicky ošetrovali deti so záškrtom. Všetko sú to ochorenia, ktoré súčasní lekári nevideli vďaka očkovaniu.
Infekčné ochorenia majú takmer všetky podobné príznaky, ale aj napriek tomu sa špecificky odlišujú. Rýchlo hľadáte vyvolávateľa, aby ste správne zvolili liečbu. Je to tak trochu ako detektívka. Je v tom mikrobiológia, epidemiológia, farmakológia, ale aj imunológia. Tento odbor bol pre nás v ročníku na medicíne asi „nákazlivý“, traja moji spolužiaci sú primármi infekčných oddelení.
A rozhodla som sa dobre, v infektologickej spoločnosti sú vynikajúci kolegovia, s ktorými vzájomne spolupracujeme. Je veľkou chybou myslieť si, že infektológia vďaka očkovaniu a antibiotikám zanikne. Mikroorganizmy sú všade okolo nás, môžu pacienta ohrozovať na rôznych oddeleniach. Áno, klasické infekčné choroby sú výrazne na ústupe, s mnohými už vieme účinne bojovať.
Na druhej strane pribúdajú pacienti s chronickými ochoreniami a imunomodulačnou liečbou, ktoré spôsobujú poruchy funkcií imunitného systému, čiže títo pacienti môžu byť ohrození rôznymi infekčnými komplikáciami. S infekčnými chorobami sa môže stretnúť človek nielen v rámci cestovania. Nie sme už zvyknutí na klasické epidémie, vystrašia nás, ako naposledy epidémia osýpok v Michalovciach. Musíme rátať s tým, že v spoločnosti môže vzniknúť tzv. imunitná diera, a pokiaľ niekto prinesie nejaké infekčné ochorenie, môže vzniknúť lokálna epidémia u neimúnnych osôb.
Úzko to súvisí aj s globalizáciou, ľudia cestujú, letenky sú cenovo dostupné pre mnohých ľudí.
Presne tak. Navyše ľudia dnes cestujú s úplne malými deťmi, priam s novorodencami, ktorí nie sú ešte očkovaní a sú tak vystavení rôznym nástrahám. My pediatri a infektológovia to prijímame s nevôľou, nemáme radi, keď ľudia cestujú s príliš malými deťmi.
Od akého veku je vhodné cestovať s dieťaťom?
Naša hranica je od tých dvoch-troch rokov, vtedy sa už dá s dieťaťom cestovať. Do dvoch rokov dieťa absolvuje všetky povinné očkovania, čiže je chránené pred závažnými infekčnými ochoreniami.
Zároveň je od toho veku už schopné zvládnuť dlhšiu cestu, prípadne aj mierny zdravotný diskomfort. U mladších detí to nie je fyziologicky vhodné, dieťa z cestovania nič nemá, a vlastne mnohokrát ani rodičia.
Je pravda, že pravidelne na dovolenke v zahraničí vídavam, obrazne povedané, „niekoľkohodinové“ deti.
Áno, často sú to úplne malilinké deti. Navyše mnohé mamičky ich zabalia do šatiek a tak ich nosia niekedy aj dlhé hodiny, pričom deti sú v nich v nefyziologickej polohe. Kedysi sa časť mamičiek orientovala na škodlivosť vakcín, odmietali nechať zaočkovať svoje deti, dnes na základe zaručených internetových odporúčaní idú ešte horším smerom, odmietajú napríklad vyváženú stravu.
Už viacerí lekári z pediatrických kliník upozornili na to, že nemálo detí potom končí v nemocnici s diagnózou podvýživa, pretože rodičia im odmietajú po ukončení dojčenia dávať náhradné, prípadne kravské mlieko, a namiesto toho im dávajú ryžové či sójové mlieko, ktoré však nemajú potrebné výživné hodnoty.
Áno, nutrične sú potom na tom ako africké deti. Rodičia im napríklad nedávajú žiadne bielkoviny, dávajú im len zeleninu a ovocie. Ale to nie je nutrične vyvážená strava, deti potrebujú aj bielkoviny. Potom prechádzajú na bezlepkovú stravu, lebo to je teraz moderné, prípadne siahnu po bezlaktózovej strave, navyše im nedajú žiadne sladké jedlo, pretože podľa nich dieťa cukor nesmie.
Nerozumiem potom, na čom tie deti energeticky fungujú. Veď glukóza je základným zdrojom pre mozog. Nehovorím, že by deti mali jedávať veľa sladkostí, ale mali by mať primeraný prísun bielkovín, tukov, vitamínov aj cukrov. A najmä dnešné mamky by mali naučiť svoje deti samostatne jesť, nie ich kŕmiť pri hraní s telefónom alebo tabletom alebo mixovať im stravu, aj keď už majú temer všetky zúbky.
Paradoxne v ...
Zostáva vám 85% na dočítanie.