Reumatológiu si väčšina ľudí spája s vyšším vekom, artritídou či reumou, a nie s detským pacientom. Čo najčastejšie trápi deti?
Faktom je, že ľudia vnímajú reumatické ochorenia alebo reumu ako problém starých ľudí. Nie je to tak. Reumatoidná artritída postihuje väčšinou ženy mladého až stredného veku, a aj keď kĺbové problémy majú väčšinou starší ľudia, sú iného charakteru. Detská reumatológia sa v tomto veľmi neodlišuje od dospelej. Prevažná väčšina našich pacientov sú deti s juvenilnou idiopatickou artritídou, čo je akýsi pendant reumatoidnej artritídy, ale nie je to to isté. Preto to aj takto zložito nazývame, lebo je to niečo iné. Väčšinou tu teda máme deti so zápalovými ochoreniami kĺbov.
Prečo ste sa rozhodli pre medicínu?
Nebol som si istý, či chcem študovať medicínu. Pravda je taká, že som sa rozhodoval medzi architektúrou a medicínou. Na obe školy mal aj prijali, nakoniec som sa však rozhodol pre medicínu. V podstate až po prvom ročníku na lekárskej fakulte som sa rozhodol definitívne a od štúdia architektúry som upustil.
A prečo práve reumatológia?
To bola dlhá cesta. V prvom rade som chcel robiť pediatriu, čo sa ukázalo počas jedného študijného pobytu v zahraničí, kde som bol ešte ako študent. Reumatológia sa vyvinula z rôznych okolností. Či už z toho, akých ľudí som stretol a ako na mňa zapôsobili, alebo kam som sa dostal v rámci svojho doktorandského štúdia, čo bolo pracovisko experimentálnej imunológie. Odtiaľ som sa opäť dostal do komunity reumatológov pre dospelých, kde sa mi síce veľmi páčilo, ale keďže som bol pediater, cesta do dospelej reumatológie už neprichádzala do úvahy. Takže rozhodnutie padlo na detskú reumatológiu.
Spomenuli ste, že k vám prichádzajú najmä deti so zápalovými ochoreniami kĺbov. Majú nejaké obmedzenia?
Závisí od toho, kedy. V čase, keď prídu k nám, tak určite áno, podobne ako dospelí trpia bolesťami, obmedzenou pohyblivosťou kĺbov, typickou rannou stuhnutosťou, čo ich do určitej miery obmedzuje. Aj keď treba povedať, že deti sú v tomto bojovníci, lebo vedia oveľa dlhšie klamať telom a prispôsobiť si životný režim tak, aby napriek tomu, že krívajú, robili svoje obľúbené aktivity. Mali sme tu už niekoľko rodičov, ktorí nám vysvetľovali, že ich dieťa nemôže mať reumu, lebo s opuchnutým kolenom hrá futbal. V tomto sú deti úžasné, ale napriek tomu z dlhodobého hľadiska vieme, že dlhotrvajúci zápal v kĺboch nie je pre ne dobrý, kĺby časom zničí.
Našou snahou je zápal úplne potlačiť a cieľom v súčasnosti dostupnej liečby je dostať ich do stavu, keď sa cítia úplne zdravé, bez akýchkoľvek obmedzení. Ani my sa ich nesnažíme obmedzovať, pretože cieľom liečby ani nie je len vyliečiť kĺb, ale skôr dieťaťu umožniť robiť presne to isté, čo robia jeho rovesníci. V ideálnom prípade jedinou záťažou je kontrola každé tri mesiace, na ktorú musia chodiť. Máme deti, ktoré dosahujú prekvapivé výsledky v tom, že sa venujú svojim koníčkom, máme aj také, ktoré k nám chodia a hovoria, ako s rodičmi prešli na bicykloch 50 kilometrov, deti, ktoré nám posielajú fotky s medailami z plaveckých súťaží, ktoré vyhrali. Dnes už deti fungujú viac-menej normálne, samozrejme, každý za inú cenu, niekto bez liečby, niekto s liečbou, u každého je to trochu iné, ale cieľom je kvalitu života zachovať v plnej miere.
Deti k vám musia chodiť každé tri mesiace na kontrolu, ide teda o celoživotné ochorenie?
Nikomu nepovieme, že mu dieťa vyliečime. Vieme, že sú to chronické...
Zostáva vám 85% na dočítanie.