Ťažké dopady pandémie, vojna na Ukrajine, nízke odvody štátu za svojich poistencov, odložená zdravotná starostlivosť, vyčerpaní zdravotníci bojujúci každý rok za lepšie platy, nekonečné diskusie o tom, prečo je na Slovensku inovatívna liečba dramaticky nedostupnejšia ako v iných krajinách EÚ a po dlhých mesiacoch participácie na príprave zmien bez jasného konca.
A do toho sa s pravidelnosťou každého volebného cyklu objaví ako jeden zo zázračných liekov na problémy v zdravotníctve návrh na zrušenie súkromných poisťovní a zavedenie monopolu tej štátnej. Priniesol by pacientom viac, alebo im viac vzal?
Argumentácia za zavedenie jednej poisťovne sa vždy obmedzí na reči o úspore ziskov súkromných poisťovní, ktoré však napríklad minulý rok vykázali aj stratu.
Slovenská realita
Je preto na mieste otázka, či sa budeme baviť len o ziskoch alebo aj stratách, lebo slovenské realita je taká, že úspech dráždi a na neúspech sa skladáme všetci. Ak teda akceptujeme zisk zdravotných poisťovní, čo z toho majú pacienti?
Pomerne veľa. Na Slovensku to boli práve súkromné zdravotné poisťovne, ktoré v rámci boja o poistenca priniesli mnohé novinky, t. j. služby už dnes vnímané ako samozrejmosť.
Prvú elektronickú pobočku, prvú mobilnú aplikáciu, ale napríklad aj tak „banálnu“, ale finančne pre mnohých ľudí zásadnú výhodu, akou je tzv. zubný benefit. Ten sa postupne stal štandardom vo všetkých zdravotných poisťovniach.
Nehovoriac už o ežiadanke či obľúbenom erecepte, ktorý zaviedla najprv neštátna poisťovňa, aby napokon tvoril základ aj štátneho ereceptu. Jeho prínos počas posledných dvoch rokov pandémie, ale aj mimo nej, netreba zdôrazňovať.
Namiesto riskovania nákazy v plnej čakárni pred ambulanciou, stačilo pacientovi zájsť do lekárne s preukazom poistenca, respektíve s mobilom.
Zároveň sa zásadným spôsobom zvýšila transparentnosť predpisovania a sledovanie kolobehu liekov v systéme, čo prispelo aj k boju s reexportom liekov.
Iste, aj štátna zdravotná poisťovňa inovuje svoje služby, napríklad COVID pas mali jej poistenci vo svojej aplikácii ako prví.
Takýchto inovácií by mohlo byť omnoho viac, ak by napríklad mohli zdravotné poisťovne realizovať tzv. disease managment programy, ktoré úzko súvisia s aktívnym zlepšovaním zdravia pacientov.
Prax totiž ukazuje, že inovácie, ktoré prinášajú súkromníci do zdravotného sektora, štát zavádza pomalšie, ak vôbec. Len pre lepšiu predstavu, eHealth (najnovšie ezdravie), teda elektronické zdravotníctvo, začal štát chystať už v roku 2008.
Po 14 rokoch a investovaných desiatkach miliónov eur nie je dodnes plne dokončený.
V Programovom vyhlásení Vlády SR je uvedené, že si vláda uvedomuje, že súčasťou problémov v systéme zdravotnej starostlivosti je nesprávny manažment pacienta a z toho vyplývajúca nedostupnosť zdravotnej starostlivosti.
Vláda sa preto zaviazala, že sa sústredí na zlepšenie prechodu pacienta celým systémom od prevencie cez kvalitu poskytovanej starostlivosti až po doliečovanie, rehabilitáciu, dlhodobú a paliatívnu starostlivosť.
Otázky
Kto iný by mal garantovať manažment pacienta pri prechode systémom poskytovania zdravotnej starostlivosti, ak nie zdravotné poisťovne?
Obávame sa, že unitárny systém pacientovi neprinesie splnenie týchto očakávaní. Je veľmi ťažké predvídať, či bude jedna štátna zdravotná poisťovňa schopná napĺňať predstavy politikov tak, ako sú zadefinované v rámci manažmentu pacienta na všetkých úrovniach poskytovania zdravotnej starostlivosti.
Vlády sa menia, ministri zdravotníctva každé dva roky, riaditelia štátnych zdravotníckych zariadení a štátnej zdravotnej poisťovne takmer rovnako.
Čo ak tí ďalší prinesú ešte viac strát ako prospechu pre pacientov, a nakoniec budeme mať ešte hlbšie do vrecka, menej snahy bojovať o poistenca a pacienta? Ktorý investor investuje peniaze a presvedčí banky s tým, že by vytváral stratu? Je zisk skutočne amorálny?
Ak by nebolo zisku, je otázne, či a ako rýchlo by sa reálne zavádzali inovácie do zdravotníctva aj po vzniku systému s jednou zdravotnou poisťovňou. Najlepším príkladom pre diskusiu o nedostatku peňazí v zdravotníctve je aktuálne modernizácia a výstavba slovenských nemocníc.
Hoci máme vo Fonde obnovy 1,2 miliardy eur, už dnes sa verejne hovorí o tom, že sa ich nepodarí vyčerpať. A to sa aj o potrebe modernizácie a výstavby nových nemocníc hovorí už roky a investičný dlh v zdravotníctve je aj podľa ministra 5 miliárd eur.
Kým štát plánuje, súkromníci nemocnice stavajú. Neštátne zdravotnícke zariadenia sú rovnocennými poskytovateľmi a do výstavby, prestavby zariadení investovali milióny eur, pričom sa nemôžu zadlžovať ako štátne zariadenia, pretože na rozdiel od štátnych nebudú oddlžení.
Áno, uvedomujeme si, že diskusia o zisku a jeho primeranosti je na mieste. Zdravotné poisťovne pracujú s peniazmi nás všetkých.
Ak má štát problém s tým, že súkromné poisťovne si zoberú ako zisk cca 1 % z vybraného poistného, má všetky páky na to, aby ich zreguloval.
Povedal štát, aká miera zisku je primeraná, čo za to od nich očakáva a ako bude detailne kontrolovať všetky poisťovne v dodržiavaní nastavených pravidiel tak, aby na nesystémové rozhodnutia a kroky nedoplácali pacienti?
Na druhej strane by mal rovnako povedať, ako chce regulovať stratu zdravotných poisťovní. A tá sa za ostatné roky veru nakopila, no len v jednej zdravotnej poisťovni – tej štátnej.
PhDr. Mária Lévyová, prezidentka Asociácie na ochranu práv pacientov