Zmenil sa význam priateľstva v dnešnej spoločnosti?

Povedal by som, že sa nachádzame v určitom zlomovom období, keď ľudstvo stráca predstavu o jednoznačných víziách vlastného smerovania. Naše dejiny v zásade rozdeľujeme na obdobie, keď spoločnosť má predstavu, kam sa uberá, a väčšinovo má aj spoločný cieľ, ku ktorému smeruje, a potom sú obdobia, keď sú ľudia skôr rozdelení, hľadajú nejakú naplňujúcu víziu, ale ich cieľ je rozostrený, alebo úplne chýba. Jedno z takýchto období teraz prežívame. A to je práve čas, keď priateľstvo získava na dôležitosti.

Samotné slovo „priateľstvo“ dnes kvôli sociálnym sieťam dostalo trochu nový význam. Aká je teda jeho pôvodná definícia?

Podľa môjho úsudku je priateľstvo recipročný vzťah dvoch ľudí, ktorý prináša pozitívnu emočnú odpoveď na oboch stranách a z oboch strán je tento vzťah aj (aspoň vedome) nezištný. Preto si ho natoľko vážime. Priateľstvo tiež veľmi úzko súvisí s altruizmom, teda ide nám o dobro druhého bez nutného ohľadu na náš vlastný prospech. Avšak pridanou hodnotou priateľstva v porovnaní s altruizmom je tesnosť kontaktu. Priatelia sa naozaj dobre poznajú a majú voči sebe láskyplný vzťah, avšak nie v zmysle lásky erotickej, ale medziľudskej. Nakoľko môže digitálny systém, v ktorom teraz žijeme, priateľstvo modifikovať, alebo ho dokonca nahrádzať, je zložitá otázka. Osobne sa domnievam, že priateľstvo na sociálnych sieťach plnohodnotnou náhradou vzťahu, ktorý priateľstvom nazývame historicky, byť jednoducho nemôže. Dôvodom je práve chýbajúca tesná blízkosť, ktorá je na priateľstve zásadná.

V generácii dnešných násťročných možno pozorovať aj formu priateľstva, keď dotyčného poznajú skutočne len zo sociálnej siete, takmer denne si píšu, ale nikdy sa nestretli osobne. Môže to byť plnohodnotnou alternatívou toho, čo pod pojmom kamarátstvo alebo priateľstvo pozná zo svojho detstva dnešná generácia vo veku nad 40 rokov?

Aby priateľstvo naplnilo to, čo od neho očakávame, musí byť vzťahom dvoch ľudí. Dokážem si teda predstaviť, že ak si tí dvaja píšu, telefonujú, zaujímajú sa navzájom jeden o druhého a ich vzťah je nezištný okrem dobrého pocitu, ktorý z neho majú, čiastočne to asi náhrada byť môže. Ale niečo iné je, keď na sieťach iba zbierame „lajky“ takzvaných priateľov. Niečo také plnohodnotnou náhradou priateľstva určite nie je. Rizikom vzťahu na diaľku je to, že druhého nepoznáme tak úplne ako pri osobnom stretávaní. Preto sa ľahšie môže stať, že si na druhom vážime viac vlastnú ilúziu o ňom ako to, aký skutočne je. A rizikom každej ilúzie je dezilúzia a sklamanie, ku ktorému pri digitálne sprostredkovaných vzťahoch často dochádza.

Medzi dospievajúcimi deťmi a mladými ľuďmi extrémne narastá počet tých, ktorí sa stretávajú so psychickými problémami. Skokovo narástli prípady úzkosti a depresie. Ako veľmi to súvisí práve s tým, že väčšina ich medziľudských kontaktov sa odohráva v online priestore?

Veľmi. Opakovane bolo vedecky potvrdené, že za problémy s duševným zdravím u detí a dospievajúcich do značnej miery môže digitálny svet, v ktorom prevažne komunikujú. A opäť, je veľký rozdiel, ak si dotyčný píše a rozvíja vzťah s jedným konkrétnym človekom, alebo komunikuje s tisíckami ľudí. To jednoducho nie je priateľstvo, ale sebaprezentácia. A to je problém. Zásadný psychologický problém, aký sociálne siete všeobecne prinášajú všetkým, a najmä mladým ľuďom, spočíva v tom, že digitálny svet, v ktorom sa pohybujeme, funguje okrem iného ako nástroj sebapotvrdenia našej vlastnej hodnoty. Lenže naša vlastná hodnota je krehká, musíme na nej pracovať a musíme ju hľadať predovšetkým sami v sebe. V okamihu, keď sa na seba pozeráme očami ľudí, s ktorými sociálnu sieť zdieľame, vedie to nutne po prvé k spovrchneniu pohľadu na seba samého a tiež k tomu, že sa stávam závislým od toho, čo si o mne myslia ostatní. Výsledkom je to, že si ľudia skrášľujú fotky a prezentujú sa nie takí, akí sú, ale akí by si priali byť. Nejde o nič nové, bolo to takto vždy, ale digitálny ekosystém túto prirodzenú tendenciu zásadným spôsobom zosilňuje, pretože nemá rad mechanizmy spätnej väzby, ktoré sa vyvinuli ako brzda počas dlhého obdobia ľudskej spoločnosti priameho kontaktu. Spomeňme si, ako sme si predtým „uťahovali“ z niekoho, kto sa správal ako snob. Podobné „brzdy“ v digitálnom prostredí veľmi nefungujú a vedie to nielen k povrchnosti, ale predovšetkým k strate predstavy o tom, kto naozaj sme. Pretože sa na seba pozeráme očami (a lajkmi) druhých, ktorých navyše často ani poriadne nepoznáme.

Ako je možné, že predtým sme sa bez tohto hodnotenia druhých obišli? Alebo sme boli o toľko psychicky stabilnejší, že sme to nepotrebovali?

Tak stále ešte je nás dosť takých, ktorí sociálne siete nemáme ani dnes a nijako nám nechýbajú. A čím sa ľudia saturovali v minulosti? Medziľudským kontaktom. Pozoruhodnú knihu Ja a Ty o tom napísal izraelský filozof rakúskeho pôvodu z prelomu 19. a 20. storočia Martin Buber. Dokonale v nej opisuje, aký zásadný je okamih stretnutia dvoch ľudí, keď sa dve duše otvoria, ľudia sa na seba napoja a začnú jeden druhého obohacovať. Nemajú potrebu sa voči druhému diferencovať ani sa ním potvrdzovať, ale skutočne sa navzájom otvoria a dochádza