Sú vedci, ktorí sa tak ponoria do bádania, že sa naschvál infikujú tým, čo skúmajú...

Vírusy, s ktorými my pracujeme, sú väčšinou potenciálne ohrozujúce život, takže sa, naopak, rozhodne nakaziť nechceme. Urobiť niečo také zámerne by bolo veľmi nezodpovedné. Nielen preto, že by ma potom za peniaze nás všetkých musel niekto liečiť, ale aj ja by som sa mohol stať zdrojom nákazy a nebezpečenstvom pre okolie. V začiatkoch virológie, pred sto rokmi, sa stávalo, že sa bádatelia infikovali omylom, ako napríklad po vojne pán doktor František Galia, objaviteľ kliešťovej encefalitídy v strednej Európe. Sám sa neúmyselne nakazil a na následky zomrel. Občas sa v minulosti pracovalo aj s dobrovoľníkmi, aby sa vyskúšalo, ako môže tá-ktorá nákaza prebiehať, ale také experimenty podliehajú extrémne prísnym pravidlám.

Vie virológ odpovedať na otázku, čo bolo na svete skôr, či baktérie alebo vírusy?

Nevie. Je to veľmi ťažké. Sú totiž tri základné teórie o tom, ako vírusy vznikli. Prvá vychádza z toho, že vírusy boli prvé, že keď vznikal život, existovali molekuly, ktoré sa vedeli samy množiť, a tie sú viac-menej podobné dnešným vírusom. Časť z nich sa potom vyvinula ako bunky a časť zostala na tej parazitickej úrovni na bunkách, ktoré vyzerajú ako ten pôvodný priestor, v ktorom sa molekuly množili. Druhá teória vychádza z presvedčenia, že vírusy sú zdivočené gény, ktoré len získali obal a preskakujú z jedného hostiteľa na druhého, ale majú základ v materiáli už existujúcich buniek. Tretia teória tvrdí, že pôvodne išlo o bunky, ale hneď ako začali parazitovať, zjednodušili sa a osekali sa tak veľmi, že sa z nich stali nebunkové štruktúry.

Kde je pravda?

Asi ju majú všetky tri teórie, pretože sa zdá, že vírusy nie sú jedna velikánska skupina, ale mnoho skupín, ktoré sa pravdepodobne vyvinuli nezávisle od seba. Pre niektoré vírusy, napríklad malé RNA vírusy, ako je napríklad SARS-CoV-2 (spôsobuje covid, pozn. red.) alebo vírus detskej obrny, platí tá prvá teória o potomkoch pôvodnej línie. Pre niektoré vírusy, ako je napríklad HIV, ktoré sa vedia množiť aj na úrovni DNA, platí zrejme druhá teória, že sú to zdivočené gény niektorých buniek. A pre tie velikánske, ako sú herpesvírusy a podobne, možno platí tretia teória, že sú to zvyšky nejakých bunkových parazitických organizmov.

Čo vieme o priebežnej premene SARS-CoV-2? Smeroval od „zabijáckeho variantu“ k tej menej agresívnemu, ale nákazlivejšiemu?

Je pravdepodobné, že to tak bolo. Hovorí sa, že všetky patogény (choroboplodné zárodky, pozn. red.) sa v rámci pasívnej evolučnej stratégie snažia infikovať svojho hostiteľa, aby sa v ňom namnožili, nie ho zabili. Je tiež fakt, že už sme sa s ním naučili žiť.