Prečo sa ľudia svojimi snami v histórii vlastne zaoberali?

Hlavnými dôvodmi boli sebapoznanie a snaha nahliadnuť do budúcnosti. Naši predkovia mali k snom hlboký vzťah, pretože verili, že v snoch sa blížime k tzv. „druhému brehu“, teda k svetu obývanému nadprirodzenými bytosťami – bohmi a totemickými predkami, napríklad – že vstupujeme do záhrobia a približujeme sa ríši mŕtvych. Prostredníctvom snov sa teda snažili odhaliť vôľu bohov alebo mŕtvych predkov – chodili napríklad spať na cintoríny, pretože keď ste v blízkosti sveta mŕtvych, máte väčšiu šancu, že vám predkovia odhalia budúcnosť. Prespávalo sa aj v chrámoch s cieľom získať sny, ktoré odhalia budúcnosť. V starovekom Grécku sa tak robilo aj v prípadoch liečivých snov. Napríklad v gréckom Epidaure fungovalo komplexné lekárske centrum, kde bol aj chrám zasvätený Asklepiovi (Apolónov syn a boh lekárstva, pozn. red.) a kde sa nachádzala špeciálna miestnosť, v ktorej človek prespával a čakal na liečivý sen. Keď sa mu taký sen sníval, oznámil ho lekárovi, ktorý na jeho základe stanovil diagnózu.

Aj v Biblii sú zmienky o výklade snov...

Áno, bežne sa predpokladalo, že sny slúžia ako most k iným realitám. Z toho dôvodu v staroveku patrilo oneiromantom, vykladačom snov, dôležité spoločenské postavenie. Takí vykladači pôsobili napríklad aj na kráľovských dvoroch spolu s rôznymi mágmi a astrológmi. A zo Starého zákona poznáme príbeh o Jozefovi, ktorý faraónovi vyložil sen, na základe ktorého potom Egypt prečkal roky neúrody. Podobné výklady sú známe aj zo starovekej Mezopotámie, až v stredoveku to mali vykladači snov zložitejšie. Napríklad pápež Gregor (715 – 731) vydal prísny zákaz zaoberať sa snami s cieľom veštiť, pretože vraj pri tejto činnosti mohol človek ľahko obcovať s démonmi a nadväzovať styk s pekelnými silami.

Takže sa potom ľudskými snami zaoberala až moderná veda za čias psychoanalytika Sigmunda Freuda?

Kdeže. Ako zaznamenal francúzsky antropológ Lucien Lévy-Bruhl v knihe Myslenie človeka primitívneho, so snami hojne pracovali už naši archaickí predkovia. V tejto knihe je niekoľko kapitol, z ktorých vyplýva, že sny boli vlastne stredobodom duchovného života vtedajšieho človeka, a na ich základe sa organizovala aj ďalšia činnosť jednotlivých skupín. Niečo podobné platilo aj v starovekom Ríme – tam zas mali tradíciu, že človek, ktorému sa sníval sen, o ktorom sa domnieval, že súvisí s budúcnosťou Rímskej ríše, mohol taký sen predložiť rímskemu senátu. Sú známe aj prípady, keď sa v Sparte na základe snov spisovali zákony, ale niečo podobné platilo aj u amerických Indiánov: keď sa náčelníkovi alebo šamanovi sníval dôležitý sen, predniesol ho celej skupine.

Zdá sa, že ľudia svoje sny sledovali s určitými obavami. Môžete to vysvetliť?

Archaický človek vnímal sny ako želania duše. Pretože vtedy mali ľudia až panickú hrôzu z toho, že by dušu stratili – so stratou duše sa spájal pôvod chorôb a životných katastrof –, chránili sa tým, že svojim snom pozorne načúvali. Tým vychádzali vlastnej duši v ústrety a predchádzali jej možnej strate. Existuje k tomu množstvo zdokumentovaných, mnohokrát aj bizarných prípadov – napríklad od misionára, ktorého Indián zobudil uprostred noci, aby si od neho požičal riad, pretože sa mu práve snívalo o hostine.

To, že človek v sne hľadá určité pokyny, má už asi blízko aj k tomu, ako so snami pracuje dnešná psychoterapia, nie?

Tá podobnosť je v tom, že „duša“ v snoch odhaľuje svoju vôľu a želania, čo je napokon blízke aj spomínanému Freudovi, ktorý hovorí, že sny znázorňujú skryté alebo potlačované želania, sexuálne túžby a podobne.

Ako teda sny využíva terapeut v roku 2024? Všimol som si, že hovoríte o „dialógu s nevedomím“.

Pristupujeme k snom psychologicky, už nehovoríme o bohoch ani mŕtvych predkoch. Berieme sen ako médium,