Rozsah vedeckej práce vášho ústavu je pomerne široký, okrem iného sa zaoberáte aj výtvarnými dielami. Ako?

Ide o návrh a využitie nedeštruktívnych metód merania a testovania pri ochrane kultúrneho dedičstva (dielo po testovaní zostane v nezmenenom stave – pozn. red.). Používame viaceré fyzikálne nedeštruktívne metódy, ktoré primárne slúžia na dva hlavné ciele. Prvým je zistiť stav obrazov pred ich reštaurovaním a druhým cieľom je overiť, či sú to pravé nefalšované originály.

V podstate v prenesenom význame je to niečo ako predoperačné vyšetrenie pred reštaurovaním?

Presne tak. Pri obrazoch a archeologických nálezoch potrebujeme zistiť ich stav, aby reštaurátor mohol zvoliť správny spôsob reštaurovania. Dnešným trendom je totiž nerobiť masívne rekonštrukcie, ale iba minimálne zásahy, ktoré obraz stabilizujú a prípadne citlivo retušujú poškodené časti.

S čím všetkým sa môžete stretnúť?

Na Slovensku máme množstvo pamiatok z gotickej kultúry. Najmä pri obrazoch z hradov sa často stretávame s tým, že nový majiteľ nechal obrazy premaľovať, keďže sa nechcel pozerať na nejakého svojho predchodcu, a okrem toho, plátnom sa šetrilo. Takže ak sa reštaurátor chystá obraz reštaurovať, je to pre neho veľmi cenná informácia, pretože neraz sú na sebe dva portréty alebo i niekoľko. V minulosti sa na to používali deštrukčné metódy.

Možno povedať, že v minulosti ste z obrazu doslova kúsok odškrabli?

Hovorí sa tomu mini- alebo mikrodeštruktívna metóda. Skalpelom sa urobil vryp veľký pár štvorcových milimetrov, toto sa používa aj dnes na chemické analýzy. Používali sa vtedy aj sondy, keď sa zvolila nejaká časť obrazu, dajme tomu desať štvorcových centimetrov, horná vrstva sa mechanicky odstránila, aby sa dalo zistiť, čo je pod ňou.

Ako dokážete zistiť, či tam je ešte aj iný obraz, bez toho, aby ste do maľby mechanicky zasiahli?

Pomáhajú nám pritom röntgenová rádiografia a infračervená reflektografia. Obe tieto metódy dokážu presvietiť vrchné vrstvy obrazu a preniknúť doň hlbšie. Vďaka nim môžeme vidieť, čo je pod vrchnou vrstvou. Toto je trochu komplikované vtedy, ak je pod vrchnou vrstvou namaľovaných viac obrazov na sebe.

Ako z tejto spleti zistíte jednotlivé vrstvy?

Naším šťastím je, že v stredoveku sa používala olovená bieloba, sú totiž tri základné druhy: olovená, zinková a titánová. Olovená je najstaršia, používala sa odnepamäti, zinková je známa od 18. storočia a titánová od začiatku 20. storočia. Tento fakt nám pomáha aj pri odlišovaní falzifikátov od originálov.