Vyrastali ste v Bratislave na Tehelnom poli, čiže na mieste plnom športovísk. Akým športom ste sa venovali?

Všetkým možným, ktoré sa tam dali robiť. Od futbalu, cez hádzanú, behu, dokonca som za školu súťažil vo vrhu guľou. Časť našej rodiny boli cyklisti, strýko bol známy dráhový cyklista a tréner Dušan Škvarenina, ktorý spolupracoval s trojnásobným olympijským víťazom Antonom Tkáčom. Stále mi vravel, či nechcem skúsiť cyklistiku, keď máme dráhu v podstate pri dome, a tak som začal s dráhovou cyklistikou.

To bol betónový klopený ovál, navyše dráhové bicykle nemajú brzdy ani voľnobeh. Aká bola prvá jazda?

Deti najskôr na dráhe jazdia na cestných bicykloch, my sme zozačiatku na cestných aj pretekali, až postupne sme prechádzali na špeciálne dráhové bez bŕzd a bez voľnobehu. Dá sa na ne zvyknúť, aj keď je to samozrejme zmena, že v tej rýchlosti treba inak reagovať. Išli mi dobre dynamické a silové disciplíny, nebol som vytrvalostný typ vhodný na cestnú cyklistiku, takže som na dráhe jazdil šprint na 200 metrov, kilometer s pevným štartom, alebo tzv. stíhačku, čiže keď dvaja štartujú na protiľahlých stranách dráhy a potom to vyzerá ako keby sa naháňali. Jazdil som aj na väčšie preteky, v roku 1992 som bol v Prostějove na posledných majstrovstvách Československa, ktoré sa organizovali.

Neskôr ste sa počas strednej školy začali zaoberať životným prostredím?

Išiel som na osemročné športové gymnázium a mal som pomerne divokú pubertu. Súviselo to s hudbou, s rôznymi účesmi, oblečením. V partii som videl viaceré smutné prípady mojich kamarátov, tak som hľadal zmenu, ale stále ma lákala aj rebélia. Zaujímal som sa vtedy o životné prostredie a do toho krásne zapasovala organizácia Greenpeace, čo bola ekológia v akcii, takže som sa ako 16-ročný stal dobrovoľníkom v Greenpeace.

Tam ste potom ostali roky...

Najskôr som robil čisto dobrovoľnú činnosť, po škole som sa v Greenpeace zamestnal.

Hneď od začiatku, ešte ako školák, ste chodili na protesty formou priväzovania sa k niečomu, ako to občas pri Greenpeace vidieť?

Nie, všetci majú predstavu, že aktivity Greenpeace boli o priväzovaní sa ku stromom, či koľajniciam, ale to je úplná hlúposť. My sme robili semináre, výjazdy do regiónov, petície, infostánky, kopec vecí. Ľudia samozrejme videli aj nejaký protest, ale ten bol vyvrcholením, pred ktorým sme mali milión iných činností. Pre mňa ako gymnazistu bolo super, že som robil a videl veci, ktoré nás v škole neučili. S internetom a e-mailom som prvýkrát robil práve v Greenpeace. Vtedy v organizácii nemali ľudí, ktorí by fotili, riešili komunikáciu o životnom prostredí, takže som postupne prešiel od dobrovoľníckej činnosti k zamestnaneckému pomeru, začal som robiť hovorcu pre environmentálne záležitosti a v roku 1995-96 som už zastupoval mimovládne organizácie aj v konfrontácii s Vladimírom Mečiarom, bola to akčná iniciatíva za zachovanie slobody.

O čo išlo?

Iniciatívu tvorili desiatky organizácií, ktoré vystupovali proti navrhovanej novele trestného zákona. Mečiar a jeho suita sa rozhodli, že do trestného zákona vrátia niektoré body, ktoré z neho vypadli po páde komunizmu. Hovorilo sa vtedy o ňom ako o zákone na ochranu republiky, našťastie Mečiarov plán sa podarilo zvrátiť, čo bol úspech s presahom na politiku, no ja som naďalej chcel ostať robiť v oblasti životného prostredia.

Päť rokov ste boli aj riaditeľom slovenskej pobočky Greenpeace?

Áno, päť rokov riaditeľ na Slovensku a potom tri roky riaditeľ komunikácie tejto medzinárodnej organizácie pre strednú a východnú Európu. Mal som na starosti komunikáciu Greenpeace v rámci ôsmich krajín – Poľsko, Slovensko, Rakúsko, Maďarsko, Rumunsko, Bulharsko, Chorvá...