Už ako stredoškolák ste rok žili v USA. Ako ste sa tam dostali?

Po páde komunizmu prišiel na Slovensko študentský výmenný program a ja som sa, samozrejme, hneď do neho prihlásil. Napísal som esej, poslal som ju, urobili so mnou pohovor a uspel som. Vybrali ma spolu s asi 100 študentmi z vtedajšieho Československa na ročné štúdium na americkej strednej škole. Rodičia mi zaplatili poplatok, letenky a 17-ročný som letel do USA do štátu Washington. Pre mňa to bol vtedy druhý koniec sveta, prvýkrát v živote som išiel na Západ, a rovno do Ameriky.

​Tam ste bývali na internáte?

Nie, býval som v rodine Indiána Billa na samote. Manželku mal belošku, mali tri deti.

Na samote?

Áno, nejaký veľký spoločenský život to nebol, prakticky nebol žiadny. Tak som mal dve možnosti – buď som si išiel zabehať smerom k najbližšiemu mestu, ktoré bolo vzdialené 12 kilometrov, alebo som sedel v izbe a čítal knihy. Tieto dve veci som striedal. Bolo to obdobie, keď som neuveriteľne veľa študoval, čítal, hltal som všetko, s čím som sa stretol. Bol som mladý, dravý a dalo mi strašne veľa, že som v rozhodujúcej fáze mladého života prišiel do USA a videl iný spôsob existencie.

Do školy ste zo samoty do mesta chodili ako?

Po tých roztrúsených obydliach jazdil žltý školský autobus a zbieral deti. Autobus stál pred každým z domov, ktoré boli cestou do mesta.

Čím sa tí Indiáni živili?

Väčšina z nich loví ryby. Vláda im garantuje, že zver v lesoch aj ryby môžu loviť, koľko potrebujú a kedy chcú. Lovili hlavne lososy, ktoré sa chodili trieť v rieke Klickitat river. Keď sa lososy treli, oni ich chytali do sietí a živili sa ich predajom.

Prečo ste vlastne išli do indiánskej rodiny?

Do toho programu sa prihlasovali americké rodiny, ktoré ubytujú študentov, a do Billovej rodiny som sa dostal úplnou náhodou.

Ten otec, Bill, bol tradičný Indián?

Nie, tým, že Bill mal belošskú ženu a mali spolu deti, vychovávali ich americkým štýlom. Nebola to rodina, ktorá by chodila v indiánskych krojoch a jazdila na koňoch. Chodili normálne v džínsoch, kupovali si veľké autá, živili sa tým, že Bill chytal ryby, jeho manželka ich spracovávala a robila účtovníctvo. Jej syn Andrew z prvého manželstva opravoval autá, ale on už vtedy v rodine nebýval.

Mali ešte väzby na indiánsku komunitu?

To zasa áno, silnú. Aj mňa vzali na niekoľko tradičných indiánskych slávností, kde som sa stretol s ich zvykmi. Na slávnostiach boli aj tradiční Indiáni v krojoch, v kožených habitoch s maličkými korálkami. Zažil som s nimi všeličo, aj umelecké poňatie komunity, keď bubnovali, spievali. Jeden z Indiánov mi daroval náhrdelník so štyrmi šípkami smerujúcimi na štyri svetové strany a napísal naň dátum 17. 4. 1991. A mne sa o 25 rokov neskôr presne 17. 4. narodil starší syn.

To vážne, taká symbolika?

Vážne, mal som strašnú „halušku“, keď sa to stalo.

Po roku ste sa vrátili na Slovensko?

Áno. Mohol som v USA zostať, lebo som vtedy hral futbal a dostal som futbalové štipendium na americkú školu, ale vo veku 18 rokov mi bolo ťažko zostávať. Vtedy sa začínala v Juhoslávii vojna a mal som spolužiačku, ktorá bola z Chorvátska, vojnu znášala hrozne, nevedela, čo sa deje, a chcela ísť domov. Vtedy sa začalo hovoriť aj o rozdeľovaní Československa a tiež som nevedel, čo bude. Rozhodovanie 18-ročného chlapca bolo – vrátiť sa, nevrátiť sa. Nakoniec som sadol do lietadla a vrátil sa. Znova som sa do Ameriky dostal až o desať rokov ako turista a potom ešte neskôr s rodinou, keď sme cestovali po národných parkoch.

Ostali ste s americkou rodinou v kon­takte?

Dlho sme si písali, v ére pred internetom sme si ešte posielali listy. V ére internetu sme boli v kontakte aj elektronicky, ale postupne to bolo čoraz zriedkavejšie, až to vymizlo, veď už je to tridsať rokov. Ešte som ich chcel pozrieť v roku 2010, keď som išiel do Kanady počas olympiády 2010 podporiť slovenských hokejistov. Štát Washington, v ktorom som študoval, hraničí s Kanadou, a kanadský Vancouver je tesne za hranicou. Z Vancouveru sme išli do Las Vegas a rozmýšľal som, či nepôjdeme autom, aby sme sa cestou zastavili u mojej študentskej rodiny. Potom som si uvedomil, že to je dvetisíc kilometrov autom, tak sme nakoniec leteli p...