Pred deviatimi rokmi ste s biochemikom profesorom Janom Konvalinkom vydali knihu Vírusy pre 21. storočie. Hneď v úvode vysvetľujete, že vírusy sú kúsky dedičnej informácie a že už slávny britský imunológ a nositeľ Nobelovej ceny Peter Medawar napísal, že vírus je zlá správa zabalená do bielkoviny. Môže to byť aj dobrá správa?
Aby som to uviedol na pravú mieru – nemusí to vždy byť len zlá správa a ani nemusí byť zabalená len do bielkoviny. A vášnivé debaty sa vedú aj o tom, či sú vírusy vôbec živé. Podľa môjho názoru skôr nie sú. Na život a na rozmnožovanie totiž potrebujú živú bunku. Až vďaka nej sú schopné vytvárať svoje kópie a vnikať do ďalších buniek. Ale nech už sú živé alebo nie, bez nich by sa celý náš ekosystém pokrútil alebo by vyzeral úplne inak. S vírusmi žijeme od začiatku sveta. Vyvíjajú na nás evolučný tlak, ktorý trénuje našu imunitu, čo je pre naše telo dôležité a prínosné. Samozrejme, môže sa stať aj to, že vírus naše bunky využije na množenie a potom ich zničí alebo zmení ich fungovanie, čo vedie k chorobe a niekedy až k smrti. Ale vírusy nám môžu aj dobre slúžiť. Možno ich napríklad využiť v rámci fagoterapie (fago ako predpona z gréckeho phagein, teda jesť, konzumovať, v prenesenom zmysle slova – bunka pohlcujúca drobné častice, najmä mikróby, pozn. red.).

​Čo to je?
Druh liečby. Mnoho baktérií si voči dostupným antibiotikám vytvorilo už taký vysoký stupeň rezistencie, že niektorých pacientov už nemáme čím liečiť. A tu by mohli pomôcť špecifické vírusy, takzvané fagy, ktoré sú úzko špecializované na konkrétne baktérie a vedia ich zničiť. Výhodou fagoterapie je, že s ňou, na rozdiel od antibiotík, nie sú spojené žiadne nežiaduce účinky. Ani pre pacienta, ani pre ekosystém.

Vírusy nám môžu byť nápomocné aj v ďalšej liečbe?
Určite. Vedia totiž presne doraziť do buniek, ktoré im v tele určíme, a doniesť tam potrebnú informáciu. To sa teraz využíva aj v očkovaní proti ochoreniu COVID-19 vakcínami s adenovírusovým nosičom. V týchto očkovacích látkach sú „skrotené“ adenovírusy (oslabené a „vypitvané“ vírusy, ktoré inak spôsobujú ľahké prechladnutie, využívajú vakcíny AstraZeneca či ruský Sputnik V, pozn. red.), a tie donesú určenú genetickú informáciu do našej bunky. Tam sa potom spustí výroba spike proteínu (časť koronavírusu; akýsi kľúč, ktorým si vírus „odomkne“ zámok do ľudskej bunky, pozn. red.), proti ktorému si následne začneme vytvárať protilátky a imunitu. Tento systém sa skúšal už predtým na úpravu niektorých genetických chýb.

S niektorými vírusmi máme teda priateľské vzťahy?
Žijeme vo svete, ktorý je plný mikroorganizmov. Vírusov, baktérií, parazitov... A tie na nás rôzne pôsobia. Niektoré sú veľmi patogénne a väčšina nakazených ľudí má potom ťažký priebeh choroby a mnoho z nich zomrie. Tak je to napríklad s horúčkou ebola. Ale potom je okolo nás napríklad aj veľa rinovírusov, čo sú vírusy nádchy, ktoré nás príliš neohrozujú. V priebehu roka sa nimi zvyčajne raz až dvakrát nakazíme a nespôsobia nám ťažké ochorenie. A v našich telách máme aj mnoho baktérií, s ktorými žijeme v určitej symbióze. Napríklad mikrobióm hrubého čreva (cca 1,5 kg baktérií, ktorých druhový mix a vzájomné vzťahy majú vplyv nielen na funkciu orgánov, napríklad trávenie, ale aj na rôzne choroby či alergie a tiež na centrálnu nervovú sústavu, a tým na naše chute, správanie a nálady, pozn. red.). No je to aj mikrobióm ústnej dutiny. S týmito mikróbmi sme sa skamarátili, a to od narodenia stimuluje vývoj našej imunity.

Aký je rozdiel medzi chorobami spôsobenými vírusmi a baktériami?
Baktérie sú oveľa väčšie, a preto vďaka klasickému svetelnému mikroskopu sme ich mohli začať spoznávať skôr ako vírusy. Už v polovici 19. storočia. Vírusy sme mohli uvidieť až v elektrónovom mikroskope, a tie sa zaviedli do praxe až začiatkom 30. rokov minulého storočia. Baktérie sú možno pre nás ľahšie uchopiteľné aj preto, že sú to živé bunky. Vďaka tomu sa bakteriálne infekcie dajú liečiť antibiotikami. Tie totiž využívajú rozdiel medzi metabolizmom našej a bakteriálnej bunky, ktorá je od nás vývojovo veľmi vzdialená. Lieky musia byť toxické pre baktériu, ale nie príliš toxické pre nás. Ak však chceme zabrániť replikácii (množeniu) vírusu, je to oveľa zložitejšie. Vírus na množenie využíva našu bunk...