Vaša posledná, v poradí už tridsiata tretia kniha sa začína v okamihu, keď bol vyhlásený jarný lockdown, zavreli sa školy a obchody a vy svojim blízkym posielate SMS, že ak chcú karanténu tráviť vo vašom dome, nech dorazia čo najskôr a už nikam neodchádzajú. Čo vám vtedy bežalo hlavou?

Vnímala som tú situáciu ako určité ohrozenie a bolo mi jasné, že vzhľadom na to, že nás v dome žije sedem, to nedokážem ustrážiť. Jeden matematický odbor mi totiž v škole išiel napodiv dobre, a to boli variácie, kombinácie, permutácie a logika, ktorá teraz, myslím, v mnohých úvahách dosť chýba. Takže mi bolo jasné, že keď sa každý zo siedmich ľudí stretáva s určitým okruhom svojich priateľov a známych, je to to isté, ako keby nás doma bývalo päťdesiat a pravdepodobnosť nákazy je v tom prípade vysoká.

​Rešpektovali váš pokyn všetci bez námietok?
Úplne, všetci to chápali. Sme doma vlastne štyri generácie, takže bolo jasné, že minimálne troch z nás sa dotýka zvýšené riziko. Predovšetkým našej deväťdesiattriročnej babičky, mojej svokry, a tiež môjho vnuka, ktorý nemá dobre vyvinutý imunitný systém.

Pociťovali ste nejakú úzkosť z toho, ako veľmi sa vám mení spôsob života?
Áno, aj keď na jar nikto nevedel, čo čakať. Bola to úplne nová skúsenosť a skutočnosť. Som neter väzňa z gulagu, takže u nás doma sa neustále hovorilo o obrovskom nebezpečenstve, útekoch zo zajatia a pred smrťou a toto všetko sa mi hneď vybavilo. Tak trochu som sa vžila do predstavy, že sme zajatci na Sibíri, čo sa ukrývajú pred mrazom a zlom, ktoré je vonku. V podstate to vo mne vzbudilo úplne nové emócie, ale postupne som sa v tej novej situácii zorientovala, a tým aj upokojila. Povedala som si, že to budem brať ako „môj dom, môj hrad“, že aktivity obmedzíme na nevyhnutnú možnú mieru, aby sme eliminovali možnosť nákazy, a zároveň sa pokúsime žiť čo najspokojnejšie. Ten pocit ohrozenia a z toho plynúce vzrušenie boli svojím spôsobom aj tvorivé. Premýšľala som, čo budem robiť, keď nemôžem vystupovať v divadle, celkom prirodzene som začala písať a vďaka tým rozjatreným emóciám to išlo naozaj ľahko. Mám na to teraz nové prirovnanie, ktoré je možno hlúpe, ale mne sa hrozne páči: „Išlo mi to hladko, ako keď Ester Ledecká kĺže po svahu.“ (smiech)

„Na papieri“ viete situáciu veľmi dobre odľahčiť. Napriek tomu, prežili ste na jar okamihy, keď ste sa cítili beznádejne?
Myslím, že nie. Chvíľu som bola nesvoja z toho, že sa k nám kvôli ohrozeniu babičky bál vstúpiť syn, ktorý dovtedy chodil každý deň na obed. Potom už chodil len na záhradu kosiť trávu a starať sa o kvety, ale stále zostával „za s...