Pôsobili ste ako psychológ v Bosne po vojne v Juhoslávii. Ako sa človek dostane na také miesto?
Na konci roku 1994 som cez organizáciu Človek v tiesni dostal ponuku spolupracovať s University of Kiel na programe, ktorý sa staral o traumatizovaných ľudí v moslimskej časti Mostaru. Strávil som tam viac ako tri mesiace a našou úlohou bolo pomáhať ľuďom, poškodeným stresom.

​Väčšinou išlo o ľudí, ktorí zažili bombardovanie počas vojny a utiekli z dedín do lesa. Nakoniec sa im podarilo dosiahnuť pomoc od Červeného kríža alebo inej humanitárnej organizácie. Moja práca spočívala v tom, že som s nimi hovoril ako psychológ.

Mal som tak možnosť pozorovať vplyv ťažkého stresu na ich prežívanie a správanie. Napríklad deti po vojnových skúsenostiach začali koktať. Potom som ešte spolupracoval s Unicef a pracoval pre Človeka v tiesni v severnej Bosne a Hercegovine v Maglaji (85 % obyvateľov Maglaje tvoria moslimskí Bosniaci, pozn. red.), kde som tiež poskytoval psychosociálnu pomoc.

Ako veľmi sa líšia vplyvy dlhodobého a akútneho stresu?
Bol veľký rozdiel v tom, ako vyzerali a ako prežívali udalosti ľudia v Mostare. To bol akútny stres. A potom v Maglaji, kde som pracoval po troch rokoch. Stále išlo o traumu, o stres a posttraumatické stresové poruchy, ale prejavy vyzerali inak. S časovým odstupom sa tam viac miešali sociálne faktory, predovšetkým vysoká nezamestnanosť. Vtedy to bolo medzi 60 a 80 percentami. A k tomu sa ešte pridávala chudoba. V krajine investovala Saudská Arábia a iné arabské krajiny, takže sa začala meniť hlavne moslimská Bosna.

Ako vám tieto skúsenosti zmenili nazeranie na problematiku stresu?
Videl som, ako reaguje človek, ktorý má shell shock. (Shell shock, čo by sa dalo preložiť ako šok z výbuchu granátu, sa zrodil v zákopoch prvej svetovej vojny, ktoré boli niekoľko dní bombardované a kde sa ľudia nemali možnosť ukryť. Vojaci potom prežívali tras, záchvaty, nočné mory či sa hystericky smiali, pozn. red.) Z psychologického hľadiska bolo zaujímavé sledovať vystrašenosť ľudí, ktorí mali prehnanú úľakovú reakciu. Stačilo tlesknutie alebo iný náhly zvuk a ten človek až nadskočil. Už od prvého kontaktu bolo zrejmé, že tí ľudia sú ťažko stresovaní.

Je možné, že takéto bremeno si ponesú celé povojnové generácie ľudí z Bosny a Hercegoviny? Neuropsychológovia prišli na to, že už vo vnútromaternicovom období sa u človeka ovplyvňuje odolnosť proti stresu...
Z toho, čo dnes vieme o transgeneračnom prenose traumy, je to zrejmé. Takýto ťažký...