Viete, že mi v niečom pripomínate Micka Jaggera z Rolling Stones?
No určite sa naňho nepodobám (smiech).

​Máte podobnú muzikantskú charizmu...
Skôr o sebe hovorím, že som „robotník rokenrolu“. Pre rokenrol totiž urobím čokoľvek. A robotník preto, že sedím na ôsmich stoličkách. Som majiteľ firmy, manažér, road manažér (zaisťuje koncertné turné od A do Z, pozn. red.), producent, skladateľ, gitarista, konferencier, vodič nákladiaku...

Keď sme pri tom rokenrole – dajú sa muzikantské podmienky, aké boli u nás a v Amerike, vôbec v niečom porovnať?
V niektorých veciach áno, v iných vôbec. Rolling Stones, AC/DC, Led Zeppelin... všetky tieto kapely zo 60. rokov začínali úplne rovnako ako my v Česku. Teda zatiaľ čo oni v slobodných podmienkach, my v politickom tlaku. AC/DC prileteli z Austrálie do Londýna a všetci ich tam mali za „dedinských balvanov“. Pokrikovali na nich: „Vráťte sa domov! Choďte do riti!“ Led Zeppelin prišli z Anglicka do Ameriky a tam sa ich pýtali: „Čo tu chcete s tou rinčiacou muzikou robiť?“ To nepochopenie bolo podobné, aké sme u nás zažívali s Katapultom. Keď sme prišli z Plzne do Prahy, podávali si nás novinári podobne ako AC/DC v Londýne. Aj my sme mali robotnícky pôvod, chudobní, spolu sme aj bývali a jedli cesnačku s hriankami. Boli sme parťáci, kamaráti, chuligáni a dokázali sme u nás to, čo vo svete slávne kapely. Len v iných podmienkach. My pod politickým tlakom, oni pod tlakom celosvetovej konkurencie. A to bolo tiež drsné. Keď sme neskôr hrali ako predkapela Deep Purple alebo Status Quo, všetko som to pochopil. Keď Katapult prvýkrát vystúpil pred Deep Purple v pražskej športovej hale a ich manažment videl, aký máme u publika úspech, ako s nami diváci spievajú, vypli nám svetlá a stlmili zvuk. To tí muzikanti ani nevedeli. Manažéri jednoducho strážili konkurenciu. Tá ich sloboda je vykúpená tým šialeným tlakom, pod ktorým neustále žijú. Keď sme potom spoznali muzikantov osobne, boli to normálni chalani ako my.

Hovorili ste spolu?
Len pár slov pri zvukovej skúške. Status Quo po koncerte naskákali spotení rovno do obytného autobusu a išli na ďalší koncert do poľskej Poznane. Ľudia majú predstavu o divokých večierkoch po koncertoch, ale to bývavalo kedysi v 60. a 70. rokoch. Dnes nie.

Teda už neplatí sex, drogy a rokenrol?
U nás určite nie. Ak by sem po koncerte vstúpila nejaká žena, úplne by nás to rozhodilo. To je čas, keď si v pokoji dožívame koncert. Trebárs hodinu po ňom si dáme čaj alebo kávu, buchtu a len tak sedíme a mlčíme.

Myslíte, že by bol váš muzikantský život iný, keby ste žili na Západe?
Železná opona bola strašná. Síce sme chodili do Poľska, NDR a mali tam obrovský úspech, ale... To viete, že som sa tiež pohrával s myšlienkou, že emigrujem, lenže potom som si povedal: „Nech emigrujú komunisti! Ja tu jednoducho ostanem!“ Raz som tresol do časopisu Mladý svět: „Dajte mi podmienky, aké majú Maďari, a dobyjem svet!“ To bola provokácia! A čo sme dostali? Prd. My sme so súdruhom Müllerom karty nehrali („všemocný“ Miroslav Müller bol vedúcim kultúry na ÚV KSČ, pozn. red.), preto sme tiež nemali trvalé výjazdné doložky. Tí, čo sa s „komoušmi“ kamarátili, mohli cestovať, kam chceli. Fungovalo to tak: vy na nás nebudete nadávať a my vás necháme chodiť von, a až priveziete valuty, rozdelíme sa...

Ako si spomínate na svoje najslávnejšie obdobie, keď ste s Katapultom rúcali sály?
Už od prvého singla až k prvým dvom elpéčkam to fičalo. (V roku 1976 vydal Katapult prvý singel s pesničkami Půlnoční závodní dráha a Lesní manekýn; ten istý rok prišiel druhý singel Já nesnídám sám/Tichá pošta, ktorého sa už predalo 50-tisíc kusov. Rok nato vyšli single Vlaky v hlavě/Nalaď si život do C dur a Hlupák váhá/ Nebreč, kdyby za to stál, pričom ten druhý si počas dvoch rokov kúpilo cca 150-tisíc ľudí. Rovnaký predaj mala aj prvá „veľká“ platňa s názvom Katapult v roku 1978. O dva roky neskôr vyšla druhá LP s názvom 2006 – podľa najväčšieho hitu Až se bude psát rok 2006..., ktorého refrén „Co děti, mají si kde hrát?“ zľudovel. Platne ...