Patríte medzi polyglotov, teda ľudí ovládajúcich niekoľko svetových jazykov. Učili ste sa ich deväť, udržujete si sedem z nich a nový jazyk sa naučíte každé dva roky. Ako je to možné?
V prvom rade je to asi tým, že ma učenie veľmi baví. Nikdy som si však neplánovala, že sa naučím nejaký extra počet jazykov. V devätnástich rokoch som vedela po anglicky a nemecky a povedala som si, že by som chcela skúsiť španielčinu. Za dva roky som ju ovládala a tak som pridala poľštinu a potom francúzštinu...

​Aké jazyky teda ovládate?
Angličtinu, nemčinu, poľštinu, španielčinu, francúzštinu, ruštinu, esperanto a potom som sa ešte učila svahilsky a slovenský posunkový jazyk, ale tieto dva si už neudržiavam.

Prečo ste si vybrali práve svahilčinu?
Vždy mám konkrétny dôvod, prečo sa daný jazyk učím. Myslím si, že keď sa človek učí len tak, nevydrží pri tom. Jeden čas som plánovala cestu do Afriky, tak som sa chcela naučiť svahilsky. Cesta sa však nakoniec nekonala, preto si tento jazyk neudržiavam. Druhou motiváciou bolo naučiť sa jazyk, ktorý je úplne iný ako tie európske.

Je pravda, že čím viac jazykov človek pozná, tým lepšie sa mu učí ďalší? Keď hovoríte po španielsky a francúzsky, šla by vám aj taliančina ľahšie?
Podobnosť jazykov niekedy naozaj veľmi pomáha, ale niekedy to môže byť nevýhoda. Kedysi som hovorila veľmi dobre po česky. Tri roky som totiž s Čechmi pracovala na jednom projekte, preto som sa učila aj pravopis, takže som v češtine aj veľmi dobre písala. Ale keď som sa naučila poľštinu, čeština sa mi úplne vyparila z hlavy. Keby ste sa so mnou chceli baviť po česky, nebola by som schopná povedať vám jedinú vetu.

Ako je to možné?
Neviem, je to pre mňa záhada. Najmä keď viem, že sa mi to stalo len s češtinou. Možno je to preto, že som ju nikdy nebrala ako cudzí jazyk. Veď viete, ako to máme. Ako malá som čítala Foglarove knihy, sledovala som seriály na Nove a češtinu som brala skoro ako slovenčinu, takže je to pre mňa trochu špecifický jazyk. Keď som sa potom veľmi intenzívne učila po poľsky, čeština mi jednoducho zmizla. Na druhej strane si myslím, že by išla veľmi rýchlo obnoviť.

Ktorý z tých jazykov bol pre vás najťažší?
Poľština. Práve preto, že je taká podobná, mi pri nej trvalo najdlhšie, než som dokázala hovoriť. Keď som chcela spočiatku niečo povedať, vôbec som si nebola istá, či je to poľsky, alebo napríklad rusky, alebo česky, len s poľským prízvukom (smiech).

Na akú úroveň sa po dvoch rokoch štúdia nového jazyka dostanete?
Zakaždým sa usilujem o úroveň B2. (To znamená, že dokáže viesť bežný rozhovor s rodenými používateľmi jazyka, prečítať knihu, pozrieť si film a pod., pozn. red.) Mám teóriu, že ak sa človek nedostane na dobrú, sebavedomú a pohodlnú plynulosť B2, jazyk časom stratí. Keby som sa teda po dvoch rokoch prestala jazyk učiť, časom by som sa vrátila zase na začiatok. Preto sa vždy posledné mesiace intenzívne učím a neprestanem s tým, kým sa nedostanem na úroveň, keď dokážem jazyk kompletne využiť. Tým si ho udržím na plynulej úrovni.

Platí to len pre vás, alebo pre všetkých?
Toto platí pre všetkých. Má to len pár háčikov. Určité jazyky mám na úrovni B2, aj keď mi žiadna jazyková škola nedala certifikát, ktorý by to potvrdzoval. Veľa ľudí má práve opačnú skúsenosť. Majú certifikát, ale nie sú na takej úrovni. Ja som preto voči testovaniu v jazykových školách skeptická.

Mnoho ľudí tvrdí, že nemá na reči talent. Nehrá v učení nových jazykov talent alebo akýsi „jazykový gén“ predsa len nejakú rolu?
Stojím si za tým, že to nie je vec talentu. Ako dieťa som mala výučbu jazykov úplne rovnakú ako všetci ostatní. Po anglicky som sa učila od jedenástich, nemecky od pätnástich a keď som maturovala, poznala som dva jazyky.

Áno, išli mi dobre, mala som jednotky a ...