Vy viete hovoriť „nie“?
Určité problémy s tým mám. Učím sa to. Je to každodenná práca.

​Ako sa to učíte?
Najlepšie je začať u seba – testovať svoju sebakontrolu. Keď mám rozrobenú prácu a blikne mi správa z Facebooku alebo z e-mailu, hneď to neotvárať, aspoň chvíľu premôcť zvedavosť. Povedať si v tej chvíli: „Nie!“ Alebo nezjesť celé vrecko mandlí, ale dať si ich len päť či desať. Dá sa to trénovať napríklad v obchode, kde niečo nekúpim, napriek reklamnej kampani a zľavám predajcu. Pri cudzích ľuďoch sa „nie“ hovorí ľahšie. Tam je to zvyčajne ešte ľahšie ako pri sebe. Najťažšie je to v rodine, kde máme silné emočné puto.

Vo vašom prípade teda manželovi a deťom...
Áno. Tam je moja pomoc prirodzene očakávaná. V rodine ste asi oprávnene presvedčený, že aj ten druhý by pre vás niečo urobil, keby na to prišlo. Rodičia, partner, deti... Tam je vnútorný tlak vyhovieť najväčší. Máme naučené, že musíme pomáhať svojmu okoliu. Je to určite dobre, ale keď už to ide do vlastných strát, nemáme na to povedzme energiu, musíme sa tým „nie“ vedieť ochrániť. A vedieť ho občas povedať aj svojim najbližším. Aj preto, aby si nezvykli na naše „áno“ a nebrali ho potom ako samozrejmosť.

Na ktoré svoje „nie“ ste boli hrdá?
Hrdosť je možno silné slovo, ale napadá mi situácia, pri ktorej som sa k „nie“ postupne dopracovala. Kamarátka ma požiadala, či by som jej v popoludňajších hodinách „nevyvenčila“ psa, pretože nestíha. Takmer bez premýšľania som to sľúbila. Prvá reakcia bola: „Jasné, samozrejme to pre teba urobím. Žiadny problém.“ Potom sa to vo mne bilo, že veď som predsa sama zaneprázdnená. Vyčítala som si, že som to nedokázala odmietnuť. Aj moje telo mi pri tom, keď som to sľubovala, hovorilo, že to nie je v poriadku.

Ako?
Cítila som na seba hnev, stres, že budem musieť riešiť ďalšiu úlohu, tentoraz navyše za niekoho iného. Mala som pocit, že som tlačená do niečoho, čo nechcem. S tým sú spojené aj psychosomatické príznaky: búšenie srdca, únava, bolesť hlavy, spotené ruky. Telo nás takto varuje... Lenže ja som tie prejavy ignorovala. Potom sa tá istá situácia niekoľkokrát zopakovala. Asi na tretí alebo štvrtý raz som už dokázala povedať „nie“. Z toho som mala pocit veľkej úľavy (usmieva sa). Cesta k tomu „nie“ je postupná. Prvý krok je sebauvedomenie.

Ako to myslíte?
Automatická reakcia na prosbu je totiž jasné „áno“. Až potom obvykle riešime, čo pre nás bude ten sľub znamenať. Poučená z tej prvej skúsenosti s „venčením“ cudzieho psa som sa snažila pomalšie hovoriť a viac premýšľať, než sa k niečomu zaviažem. Je dobré dať na váhu následky svojho prípadného „áno“ aj „nie“. Určite nie je dobrým riešením druhý extrém – automatická odpoveď „nie“. Keď však vyhodnotím, že moje „áno“ bude na úkor mojich potrieb, treba to čo najzdvorilejšie odmietnuť. Svojim klientom radím vziať si čas na rozmyslenie, poriadne to zvážiť a počúvať svoje telo. Nekývnuť automaticky, nejsť na autopilota a všetko hneď odsúhlasiť. A zároveň byť empatický a odmietnuť slušne. Dať najavo, že toho druhého chápete, ale že tentoraz mu vyjsť v ústrety nemôžete...

Ako to, že dosť často sa ako odmietajúci cítime oveľa horšie a trápnejšie než ten, ktorý je odmietnutý?
Veľkú rolu zohráva pocit viny. Už od detstva máme vštepené, že pomáhať sa musí a že máme brať ohľad na ostatných. A je to tak správne. Existuje však riziko, že sa budeme snažiť vyhovieť za každú cenu. Keď pomôcť nemôžeme, dosť často si to vyčítame. Určite tam je aj strach z toho, že keď nebudeme dobrí, budeme zavrhnutí alebo že toho druhého sklameme. Takmer každý v sebe máme potrebu zapáčiť sa ostatným, byť pochválený....