Pri vašom mene sa často uvádza spojenie „multižánrový umelec“. Venujete sa hudbe, herectvu, moderovaniu, produkcii, všetkému možnému. Má niečo z toho výnimočné postavenie?
Jednoznačne hudba. Hovorí sa, že v živote každého človeka sú najdôležitejšie dva dni – prvý, keď sa narodí, a druhý, keď zistí prečo. Pre mňa bol tým druhým najdôležitejším dňom v mojom živote ten, keď som zistil, že ma baví muzika. My sme aj so sestrou (Ľubica Čekovská je známa slovenská skladateľka a dirigentka, pozn. red.) odmalička vyrastali obklopení hudbou, naša mama je speváčka a otec bol hudobník. V detskej izbe sme mali klavír, a tak sme pri ňom nonstop sedeli a hrali všetky možné melódie.

​Aké napríklad? Detské pesničky či ľudovky?
Čokoľvek, čo sme počuli a páčilo sa nám to. Napríklad sme mali radi melódiu zo seriálu Co přináší řeka (austrálsky seriál z roku 1983, pozn. red.), alebo z Fantomasa, Arabely, Winnetoua. Vďaka tomu sme zistili, že nám netreba noty, lebo ich počujeme ušami. A tak sme hrávali a hrávali a stále nás to neprestávalo baviť. A zrazu sme boli obaja dospelí a hudba z nás aj dnes prýšti von sama.

Pre vás teda bolo konzervatórium jasná voľba?
Bolo, ale s tým, že hudba sa nedala študovať samostatne, tak som šiel na hudobno-dramatický odbor, takže herectvo s hrou na klavíri.

Hudba teda bola prvá a má výnimočné postavenie. A čo to všetko ostatné? To sa tak „pritrafilo“ popri tom?
Neskôr som zistil, že ak chce človek osloviť niekoho iného či už melódiou alebo slovom, tak to musí mať nejakú formu. A tú formu som získaval vďaka spolupráci s ostatnými ľuďmi, pričom mnohí z nich pracovali pre divadlo a televíziu. Vďaka tomu som sa postupne dostal k televíznym projektom ako Táraninky či Minitalent šou, kde som sa naučil moderovať s deťmi. Táraninky sa teraz vrátili na obrazovky po dvadsiatich rokoch. Je zaujímavé pozorovať, ako sa zmenilo myslenie detí, inak mysleli pred dvadsatimi rokmi dozadu a inak myslia dnes. Čo sa týka moderovania, tak od detí som sa naučil asi najviac.

Prečo?
Keď sa pýtate detí, tak musíte položiť jasnú otázku, inak vám nerozumejú. Pre mňa to bola fuška, ja sa totiž občas vyjadrujem nezrozumiteľne. Pán Lasica sa mi smeje, že robím veci tak trochu „po dánsky“, inými slovami, hovorím asi trochu inak ako ostatní.

Ja vám zatiaľ celkom rozumiem...
Tí, ktorí mi chcú rozumieť, mi rozumejú, ale naozaj s tým mávam problémy. Chvalabohu, v hudbe je jedno, či hovorím dánsky alebo východniarsky (smiech). Ja som hrdý východniar a „východniarizmus“ sa snažím preniesť aj do médií, hlavne do televízie. Robí mi to radosť, i keď niekedy sa v duchu pýtam: čo ak tomu „nevýchodniari“ neporozumejú? Ale zakaždým dúfam, že je nejaký východniar poruke, vysvetlí im to a oni sa zasmejú. Najväčšiu radosť mi totiž robí, keď môžem druhých rozosmievať, potešiť.

Kedy ste v sebe objavili ten zabávačský rozmer?
V podstate spolu s hudbou, dá sa povedať, že si ho pestujem odmalička. Byť dobrým zabávačom si vyžaduje symbiózu viacerých talentov. Ja som na to išiel spočiatku intuitívne, videl som, že keď začnem rozprávať ako košický Róm, ľudia sa pučia od smiechu. To inšpirovalo Jakuba Kronera, vďaka čomu vznikol animovaný seriál LokalTV a neskôr animovaný film LokalFilmis, v ktorom som nahovoril Pištu Lakatoša a dokonca som k nemu zložil aj hudbu.

Filmovú hudbu robí aj vaša sestra Ľubica. Neprekáža, že si tak trochu kafrete do remesla?
Vôbec nie, obaja máme svoj štýl. Veľmi sa teším, že môžem písať hudbu pre film a venovať sa filmovej hudobnej produkcii. Skladať hudbu je úžasné. Nechcem byť len niečím, čím sa nazvem. Nestačí mi byť len hudobník, moderátor, herec. Chcem robiť všetko a hlavne sa pri tom chcem baviť. Baviť seba, baviť ostatných a baviť sa s umením. Ak mám okolo seba ľudí, ktorí ma poprosia, nech skúsim niečo urobiť, tak to vyskúšam. Napríklad včera som nahrával gitarové sólo, a pritom ja na gitare nehrám až tak dobre.

Ako to dopadlo?
Bez kúska falošnej skromnosti – úžasne! Veľmi dôležitá je totiž predstava. Ak máte dopredu predstavu, ako by to mohlo vyzerať, tak sa veci samy začnú realizovať, zhmotňujú sa do tej predstavy. Einstein hovorí: „Imagination is more important than knowledge“, teda „Predstavivosť je dôležitejšia ako poznanie“. A u mňa to platí: čo si viem predstaviť, to viem zahrať. A keď niečo neviem zahrať na husliach, tak to zahrám na synťáku a nasimulujem si tam zvuk huslí. To som odkukal od sestry, ktorá je skladateľka a dirigentka. A jedného dňa budem dirigentom aj ja! (Smiech) Tiež je veľmi dôležitá improvizácia, a tú ja používam najviac.

Viem, že hráte na klavíri, klávesoch, spomínali ste gitarové sólo... Ovládate aj ďalšie nástroje?
Viem hrať na basovej gitare, na klasickej gitare, klavíri, rôznych typoch organov, na bicích, perkusiách, učil som sa hrať aj na harfe, viem niečo zahrať aj na trúbke či saxofóne i husliach. Nie som síce virtuóz, ale dokážem tie nástroje ovládať.

Máte rád nové výzvy?
Mám. Teraz som sa prihlásil na vysokú školu strojnícku, pretože mám veľkú záľubu v starých autách a chcel by som ich rekonštruovať a prerábať na ekologickejšie verzie. Takže som sa prihlásil na školu, aby som sa to naučil.

Spomínali ste, že je pre vás dôležitá improvizácia. V hudbe je skvelá, v zabávačstve však môže dopadnúť všelijako, ak ten druhý nezachytí prihrávku...
Ja som mal tých najlepších školiteľov – mojich bratov Marcela Forgáča alebo Miša Hudáka. Obaja sú geniálni v tom, že sa postavia a idú, dokážu odmoderovať hocičo, a ešte k tomu vtipne. Okukával som od nich, ako to robia a učil som sa. Mám šťastie, že ma zobrali medzi seba a dnes to môžem robiť spolu s nimi napríklad v Inkognite. A keď sa zamotám a nestíham, vždy si môžem sadnúť za klavír a zahrať namiesto slov. Lebo najhoršie je, ak je niečoho veľmi veľa. Priveľa vtipov a srandy škodí.

Vy viete ustrážiť tú správnu mieru?
V tých projektoch, v ktorých som, sa o to snažíme všetci. Strážime, odkiaľ sa dá vtipkovať a pokiaľ. A ak vtipkovať, aby sme nikoho neurazili. Nevysmievať sa nikomu. Vcelku bezpečné v tomto smere je vysmievať sa sám zo seba, to vlastne nemá koho uraziť.

Pišta Lakatoš, ktorý je karikatúrou Róma, nie je za hranicou?
Na Pištovi Lakatošovi sa zabávali aj Rómovia. Ja mnohých košických Rómov osobne poznám, mal som medzi nimi veľmi dobrých priateľov. Poznám aj ich humor a ten je veľmi špecifický. Keď vtipkujem s nimi, tak ich humorom. Chápem ich, že nechcú, aby sa o nich robili vtipy, pretože my o nich nič nevieme. Ja ich poznám hlavne cez hudbu, a tú oni majú v krvi. Každý by chcel mať na svadbe rómsku kapelu, pretože takú zábavu, akú robia oni, nevie spraviť hocikto. Snažím sa im pomáhať, aby neboli terčom vtipov, ale zdrojom obdivu práve pre ich hudobné nadanie. Každý šikovný úspešný Róm je vzorom pre ďalšiu generáciu, ktorej ukazuje, že sa dá uspieť, ak človek pre to niečo spraví. Často vystupujem s Jánom Berkym Mrenicom mladším a vidím, ako ho tie decká obdivujú. Takže ja som skôr toho názoru, že by som si z nich nerobil vtipy, ale dával by som im šancu. Veď je to oveľa krajšie, nie?

Mimochodom, práve v súvislosti s vami som sa dočítala, že ste hudobník so zmyslom pre humor. Je pre hudobníka dôležitý humor? Je to preňho nejaká devíza?
Podľa mňa by humoru v hudbe mohlo byť viac. Ľuďom napadne Lasica, Satinský a Filip alebo skupina Lojzo, ktorí v tom vynikali. Ich texty boli vtipné, lenže v dôsledku toho ich vnímali ako takú zábavovú kapelu. Keď však zaznie „v noci sa mi milovalo, že sa s tebou snívam“, čo je text Borisa Filana v piesni Bosorka od Elánu, mne to príde veľmi vtipné a zakaždým ma to pobaví.

To je humor v slovách, môže byť aj v samotnej melódii?
Melódia sama osebe vyvoláva pocity. Je smutná, veselá a veľmi záleží na tom, v akom rozpoložení ju počúvate. Niekedy vás pieseň vôbec neosloví, ale keď ju počujete znova a ste na inej emocionálnej vlne, zrazu vám prehovorí presne do duše. No o melódii, pri ktorej by sa ľudia chytali od smiechu za brucho, som ešte nepočul. Vďaka tomu, že dnes sa ľudia na hudbu radi pozerajú, sa dá vymyslieť niečo, aby bola vtipná. Napríklad hrám pesničku, v strede zastanem, niečo zábavné urobím a začnem znova hrať. Niekedy sa mi to doslova žiada, hudbu mám spojenú s divadlom. Hlavne pri koncertoch je to super, ale tiež s tým treba jemne narábať. Ja by som chcel, aby hudba, ktorá cezo mňa prechádza, bola taká, aký som ja vnútri.

To je aká?
Je jedno, či je veselá, smutná, vtipná, musí byť úprimná, vychádzať z duše. Najlepší speváci a hudobníci sú tí, ktorým veríte. Nemusia ani spievať po slovensky, dôležité je, aby to, čo z nich ide, bolo ozajstné. Dobrá hudba si vždy nájde svojho poslucháča a nájde si aj to, že ak má po mne niečo ostať – pretože toto tu je limitovaný pobyt a to by si mal každý uvedomiť –, bol by som rád, keby to bolo niečo ozajstné, a nie len „kukni, akú mám retiazku a super fáro“. Keď raz tú retiazku a fáro zdedia deti, tak prečo nie, ale nie je to dôležité. Môj otec zomrel, keď som bol dieťa, ale dodnes si ho vážim pre to, že mne aj sestre zanechal práve tú hudbu.

Nie je pre umelca jednoduchšie povedať si „budem autentický“, ako taký naozaj byť? Kde si tú úprimnosť uchová?
Nehovorím, že je to ľahké, ale treba na to dozrieť. Keby som nakrúcal platňu ako pätnásťročný, čo by som do tej hudby dal, aké zážitky? Že mám nový bicykel, spolužiačka sa na mňa usmiala a mám rád svojho havka? Je to autentické, ale len do tej miery, aká vyzretá je tá osobnosť. A páčiť sa to zrejme bude len rovnako vyzretej osobnosti.

V Markíze vás môžu diváci vidieť v SuperStar, v Jojke v Inkognite a v RTVS v Táraninkách. Dá sa povedať, že ste žiadaný v každej slovenskej televízii?
Zabral som celý mediálny priestor (smiech). A vďaka SuperStar budem, dúfam, známy aj v Česku (smiech).

A okrem toho koncertujete, skladáte, máte rodinu... Kedy to všetko stíhate? Váš deň má 24 hodín ako môj?
Niekedy to vyzerá, že je toho veľa, ale ja to potrebujem. Mám takú baraniu hlavu, ktorú treba neustále niečím zamestnávať. Mojej povahe vyhovuje, ak som neustále v pohybe a činnosti, musím mať nejakú aktivitu. Nerád sa nudím, z nudy vznikajú najväčšie hlúposti.

Keď vás oslovili do poroty SuperStar, čo ste si ako prvé pomysleli?
Potešilo ma to. Rád som všade tam, kde sa deje niečo nové a inovatívne. Keď ma režisér oslovil, tak som si dal obligátne tri dni na rozmyslenie, aby som zvážil všetky za a proti. Napokon som si povedal, že ide v prvom rade o hudbu, a to rozhodlo, aby som do toho išiel.

SuperStar sa vysiela už deviatykrát, je podľa vás stále nová a inovatívna?
Myslím si, že pomohla zmena poroty, ktorá je zložená zo zaujímavých ľudí. A tou inováciou sú predsa každý rok samotní súťažiaci. Stále dorastajú nové talenty a nikdy nevieme, akú perlu medzi nimi objavíme. Ja to vnímam hlavne ako príležitosť, že môžem stáť pri ich zrode a v budúcnosti s nimi možno spolupracovať.

Vy a Paľo Habera ste v päťčlennej porote jediní dvaja Slováci. Poznali ste sa aj predtým?
Poznali sme sa aj predtým v rámci našej branže, ale až teraz som mal možnosť stráviť s ním viac času. Rovnako ako s ostatnými členmi poroty. Zistil som, že sú to dobrí parťáci, užili sme si kopu zábavy a aspoň za seba hovorím, že dnes sú z nás výborní priatelia. Nikto nikoho neosočuje, nikto sa s nikým neporovnáva. Sú tam mladé dievčatá, stredná generácia a Paľo ako najstarší, ale každý za sebou máme svoju cestu, každý z nás niečo dokázal a niekam sa dopracoval.

Paľo Habera je vychýrený porotcovský kat, je povestný tým, že sa so súťažiacimi nemazná. Vy sa lepšie cítite v role porotcovského zabávača?
Zaujímavé je, že v tejto novej porote akoby Paľo zmäkol, takže už nie je taký kat, ako sú ľudia zvyknutí. Sme tam traja kocúri – ja, Paľo a Leoš Mareš. A dve krásavice – Monika Bagárová, speváčka, ktorá začínala v SuperStar, a Patricie Pagáčová, ktorá je síce v prvom rade herečka, ale spieva krásne. Všetci piati sme sa počas kastingov výborne zabávali, smiali sa aj súťažiaci, zostáva dúfať, že sa rovnako dobre budú zabávať aj diváci a nebudú riešiť, kto z porotcov je dobrý a kto zlý. Dúfam, že nikto neodchádzal s plačom, aj keď sme im povedali, že to bolo síce fajn, ale nie pre SuperStar.

Bolo pre vás ťažké rozhodovať o osude niekoho iného? Cítili ste zodpovednosť?
Aj keď miešame karty osudu, tak skôr v tom pozitívnom zmysle, pretože mnohí z nich by si spievali len doma v kúpeľni. Niekomu spravíme zo života raj, niekomu možno peklo. Dôležité však je, že všetci, čo chcú spievať a majú talent, dostanú príležitosť ukázať, čo v nich je. Ja som si povedal, že sa budem rozhodovať zodpovedne, teda tak, aby som si za tým rozhodnutím stál. Snažím sa vnímať nielen spev, ale celkovú energiu, ktorá z človeka ide. Držím palce každému, ktorého sme pustili cez kastingy, nech nestrácajú vieru, nádej a odvahu. A tiež som si pri tom uvedomil, že dnešná generácia mladých ľudí je celkom iná, ako sme boli my.

V akom zmysle?
Sú priebojnejší, dravejší, neboja sa a tiež majú omnoho viac možností, ako o sebe dať vedieť. Aj preto je to tento rok veľmi ťažké, pretože takýchto tam je veľa. Horšie je, ak je niekto viac ambiciózny ako talentovaný. To je nebezpečné, ale deje sa to.

Zamrzí vás, keď niekomu poviete, „ďakujeme, nepostupuješ“ a zbúrate mu sen o speváckej kariére?
My to hovoríme len tým, ktorí fakt nemajú na to, aby postúpili. Niekto prišiel po piatich rokoch konzervatória, ale ten spev nebol nič extra. Takému sme možno ublížili viac. No stretol som sa aj s tým, že keď sme povedali „nie, ďakujeme“, tak si vydýchli s tým, že aspoň vedia, na čom sú. A, pochopiteľne, prišli aj takí, ktorí sa chceli len zabaviť a vopred vedeli, že na to nemajú. Neberiem to tak, že nás oberajú o čas, vďaka týmto vtipným momentom to má iskru. Celú SuperStar vnímam pozitívne, je to sonda medzi mladé talenty. Až teraz vidím, čo tu máme, čo nám tu vyrastá. Ktovie, možno s niektorými v budúcnosti budem spolupracovať.

Rád spolupracujete s mladými?
Na albume mám Adama Ďuricu. Aj on sa kedysi presadil vďaka SuperStar a pozrite sa, kam to dotiahol. Nemusí sa z každého z nich stať hviezda, to vôbec nie je cieľom. Ja prirovnávam SuperStar k bedmintonu. Na mojej strane ihriska vystrelím košík, ale na druhej strane musí byť niekto, kto ho odrazí a môžeme hrať. No ak na druhej strane nie je nikto, kto by košík odrazil, tak len spadne na zem a zostane ležať.

Ktoré vlastnosti by podľa vás správna SuperStar mala mať?
SuperStar neimituje. SuperStar tvorí a je originálna. Správna SuperStar by mala mať všetky potrebné elementy – dobre spievať, ale aj dobre vyzerať. A tiež má mať charizmu a správnu dávku sebareflexie – byť k sebe zdravo kritický. Byť hercom, šoumenom je tiež dôležité. Do súťaže sme pustili aj takých, ktorí možno až tak dobre nespievajú, ale zdalo sa nám, že dokážu osloviť ľudí.

Hovoríte, že niekto možno má viac charizmy ako speváckeho talentu. Porotcovia súťažiacich aj vedú, dokážete ich naučiť spievať?
Je to rýchlokurz, takže o žiadnom veľkom čarovaní sa nedá hovoriť, ale na technike sa dá vždy popracovať. Podľa mňa sa človek spevákom rodí, to sa nedá naučiť. Byť spevákom je stav mysle, je to sloboda a voľnosť.

Povedali ste tiež, že SuperStar neimituje, ale je originálna. Ako predvedie tvorivosť a originalitu v súťaži, ktorá je vlastne len karaoke šou?
Počas súťaže to je výborne urobená karaoke šou, ale na tom sa nedá stavať spevácka kariéra. Preto je dôležité, čo sa bude diať potom, ktorým smerom sa uberú a akými ľuďmi sa obklopia.

Vy ste sa v začiatkoch tiež museli predierať, alebo ste na konzervatóriu získali potrebné kontakty na ľudí z branže?
Ponúkal som služby rôznym kapelám. Od osemnástich rokov som pracoval v Slovenskom rozhlase ako hudobný redaktor a vďaka tomu som mal prehľad o hudbe. Vtedy u nás ešte nebol veľmi rozšírený internet, bavíme sa zhruba o rokoch 1995 – 1996. Vďaka tej robote som kdekoho stretol a ponúkal som sa ako hudobník. A keď som sa osvedčil, volávali mi sami, nech s nimi nahrám to či ono. Išlo hlavne o štúdiové nahrávky, ale popritom som si sem-tam chodil zahrať do klubov, vtedy fungovali kluby Aligátor či Hystéria. A tak som sa postupne dostal k živým vystúpeniam s rôznymi kapelami. Začal som hrávať s No Name, nejaký čas aj s Henrym Tóthom v jeho jazzrockovej kapele. Vašo Patejdl ma zavolal ako klávesistu na turné do Ameriky. A hlavne som vystupoval s kapelou Free Faces, kde hral Oskar Rózsa, Andrej Šeban, Marcel Buntaj a Maroš Hečko. S nimi som dokonca absolvoval turné. Vtedy som si uvedomil, že to, čo chcem, je hrať. Byť hudobníkom.

Kedy nastal ten prelom, že zrazu bol Marián Čekovský známy ako Marián Čekovský, a nie hudobník z nejakej formácie? Bola to pieseň Myslím, že môže byť s IMT Smile?
To prišlo v roku 2004 a hudobne mi to veľmi pomohlo, ale myslím, že moje meno ľudia registrovali už predtým. Jednak som mal relácie Táraninky a Mini Talent Show, a bol som vcelku známy ako Pišta Lakatoš, tá postavička vtedy už bola aj v reklame.

Nedávno ste vystupovali s prostrednou dcérou, kráča vo vašich šľapajach?
Áno, hral som s pätnásťročnou Sofiou Ester. Je to taká moja múdra hviezda, spieva a hrá na gitaru. Držím jej palce, ale nechcem jej veľmi rozrážať cestu. Musí si ňou prejsť sama, ona to zvládne. Zatiaľ sa nerozhodla, či pôjde na konzervatórium, aj keď ja si myslím, že by to bolo pre ňu fajn. Má však viac záujmov a hlavne má svoju hlavu, takže uvidíme.

Po tom vystúpení ste o dcére povedali: „Som rád, že má spolu s talentom aj obrovský kus prirodzenej pokory.“ Zaujalo ma to, pretože nie každý hrdý rodič by zareagoval práve takouto formuláciou. Prečo je dôležitá pre hudobníka pokora?
Pokora je dôležitá nielen v hudbe, ale aj v inej profesii. Košický sochár Ján Mathé hovorieval, že pokora je hormón rastu. Nádherné slová! Tí, ktorí si to neuvedomujú, to pochopia časom, ale v tom prípade riskujú, že to bude drahé.

V akom zmysle?
To, čo človek raz stratí, už len ťažko získa späť, často je to dokonca nenávratne stratené. Rast je veľmi dôležitý, lenže nie všetko, čo nás posúva, nás aj dvíha. Na Slovensku je ťažké živiť sa len hudbou, lenže človek nesmie skĺznuť k tomu, že všetko sú len kšefty, kšefty a kšefty. Treba sa dostať vyššie, pozrieť sa na všetko s nadhľadom, získať odstup, aby človek videl zmysel, prečo to robí. A to bez pokory nejde.

Hovoríte z vlastnej skúsenosti?
Som príkladom toho, kto s tým bojuje. Ale pracujem na tom... Niekedy sa mi totiž nechce byť pokorný, no viem, že musím, pretože iná cesta neexistuje. Na druhej strane, neuznávam ani falošnú skromnosť. Každý má nejaké ego, a to moje si dosť často pýta pozornosť. Už sa poznám, takže ho viem ustrážiť v normálnych medziach.

Takže ste na vlastnej koži zažili aj to, že to môže byť drahé?
Áno, aj. Inak by som o tom nehovoril. Keď vás niekto pokorí, je to nepríjemné, ale občas je nutné zažiť to. Skloniť sa je potrebné. Bez pokory nie sme ničím a nech už si tam každý sám doplní, čím vlastne chce byť...

Keď ste hovorili, že niektorí superstaristi sú viac ambiciózni ako talentovaní, je to tiež o pokore?
Určite. Sú medzi nimi aj veľmi pokorní, tých treba viac hecovať: máš na to, otvor sa, ukáž viac. Ale sú aj „hviezdy“, kde by tá pokora bola namieste. Takým poviem: Skús si to ešte raz vypočuť a sám povedz, či sa ti to páči... Občas treba človeku zraziť hrebienok, aby si uvedomil, že nekráča po dobrej ceste. Snažím sa byť na nich milý, mať pochopenie, fakt nie som žiadny kat. Je to moja premiéra, tak si držím palce, aby som vybral mladých, talentovaných, pekných...

Musia byť aj pekní?
Vôbec nehovorím o fyzickej kráse, tá nehrá vôbec žiadnu rolu. Našťastie, inak by som nemohol byť spevák (smiech). Hovorím o tom, že aj tí, ktorí nie sú krásni, keď začnú spievať, opeknejú. Pretože dávajú zo seba von to najkrajšie, čo majú vnútri.