Ako etopéd, teda ten, kto pracuje so sociálne narušenou mládežou, sa zameriavate na patológiu správania a disharmonický vývoj osobnosti, teda takzvané rané prejavy porúch osobnosti detí. Čo je u nich najčastejší problém?
Pravdupovediac – v mnohých prípadoch musím konštatovať, že dieťa, s ktorým k nám rodičia prichádzajú, je reálne tým najzdravším z rodiny. Oveľa väčšie problémy mávajú samotní rodičia. Nie že by trpeli klinickými ťažkosťami alebo duševným ochorením, ale preto, že nevedia adekvátne komunikovať, nadviazať s dieťaťom vzťah, či už citový alebo všeobecne komunikačný. Nedokážu sa dieťaťa správne pýtať na to, čo prežíva, čo ho trápi. Takže na jednej strane pracujem s dieťaťom na znížení prejavov porúch správania a na druhej sa snažím pracovať s rodičmi a učiť ich, ako byť voči dieťaťu povedzme aj tolerantnejší. Veľakrát sa totiž na svoje dieťa nepretržite hnevajú. Sú nahnevaní, že ich neposlúcha, že si neplní povinnosti, že je nepozorné. Lenže nezriedka je to tak, že dieťa za to v princípe ani veľmi nemôže, pretože jeho poruchy správania vznikli ako sprievodný jav iných ťažkostí, ako volanie po záujme, ako obranný mechanizmus, ako vonkajší znak skrytej traumatizácie alebo ako napodobňovanie vlastných rodičov.

​Čo týmto rodičom radíte?
Snažím sa ich viesť k väčšiemu porozumeniu, empatii a tolerancii voči vlastným „mláďatám“. A niektorých, naopak, k tomu, aby vystúpili zo svoje super bezpečnej schránky, v ktorej sa vo veľkej úzkosti snažia svoje dieťa pred všetkým chrániť – a pritom by v sebe mali prebudiť omnoho razantnejšieho a dôslednejšieho rodiča, ktorý jasne vymedzuje hranice. V každej situácii je to odlišné. Skrátka, rodičom spravidla niečo chýba alebo prevyšuje a v dôsledku toho potom niečo chýba alebo prevyšuje aj ich deťom.

Jednou z porúch, ktorými v posledných rokoch deti trpia najčastejšie, je ADHD, čiže porucha pozornosti spojená s hyperaktivitou. Pritom u 40 – 50 % detí symptómy prechádzajú do dospelého veku. Ale vy tvrdíte, že často nejde priamo o túto diagnózu, ale o poruchu správania spôsobenú okrem iného aj skladbou stravy a zložením jednotlivých potravín. Konkrétne pri použití brilantných farbív, ako je napríklad tartrazín, ktorým sa dofarbujú rôzne šumivé nápoje, cukríky alebo zákusky, musia výrobcovia uvádzať upozornenie, že výrobok obsahuje látku, ktorá môže nepriaznivo ovplyvňovať činnosť a pozornosť detí...
Pokúsim sa to spresniť. Predovšetkým ide o to, že hyperaktivita a hyperkinetické správanie (nepozornosť, výbuchy hnevu, netrpezlivosť, horšie sebaovládanie, poruchy učenia, atď.; vekom sa príznaky menia, pozn. red.) sú sprievodným javom a klinickým rysom celého radu ťažkostí a nemusia mať s ADHD vôbec nič spoločné. ADHD by malo mať svoju základňu hlavne v neurobiologických príčinách. O tom, že nás možno dosť ovplyvňujú látky, ktoré sa pridávajú do potravín preto, aby zmenili ich farbu, vôňu alebo predĺžili trvanlivosť, sa vo vede diskutuje v podstate od 70. rokov. A celý čas je to veľmi sporná téma, pretože niektoré výskumy sa vzájomne popierajú, úlohu v tom zohrávajú tiež tlaky farmaceutických spoločností, výrobcov potrav...