Keď som v Českých Budějoviciach hľadala budovu jedného z ústavov Akadémie vied, v ktorej sídlite, behala som po areáli s mapou v ruke, ale aj tak som ju nemohla nájsť. Môže za to, že ženy nevedia čítať v mapách, evolúcia?
Asi áno. Vždy sa hovorilo a najskôr to bude aj pravda, že ženy majú problém s myšlienkovou rotáciou objektov. A s tou mapou je to presne ono. Odjakživa, tým sa myslí od čias lovcov a zberačov kdesi v buši, neboli ženy dlhodobo vysielané na diaľkové výpravy, teda si nemuseli také vecí všímať. Muži zase, naopak, zlyhávajú v povedomí o drobných veciach v okolí. Nevedia, kde majú v domácnosti hľadať nožnice. Napríklad v hre, v ktorej odídete za dvere a po návrate máte prísť na to, čo sa v miestnosti zmenilo, jednoznačne vyhrávajú ženy, takže tá deľba práce z doby lovcov a zberačov sa v nás prejavuje dodnes. Jedno pohlavie sa teda lepšie orientuje v blízkom okolí, to druhé zasa v tom širšom (praveké ženy museli jedným okom strážiť deti, druhým hľadať bobule a periférne sledovať oheň, aby nevyhasol – aj preto dnes ženy dokážu robiť viac vecí naraz a majú tiež širšie zorné pole ako muži. Tí, naopak, vidia lepšie do diaľky, pozn. red.).

​

Čo všetko v nás ešte zostalo z tých čias?
Veľa vecí. Sex, voľba partnera, v podstate všetky nutkania, ktoré v sebe máme, pochádzajú z paleolitu (staršia doba kamenná, najstarší a najdlhší úsek ľudských dejín, obdobie pred 3,3 milióna –10 500 rokov, pozn. red.). Muži stále súperia o dominanciu v skupine, len iným spôsobom. Tie najzákladnejšie sexuálne, sociálne alebo rodičovské motivácie prosto zmeníme len ťažko, pretože sú natvrdo zabetónované v našej fyziológii, v hormónoch a v tom, ako nám funguje nervová sústava. Aby sme to zmenili, museli by sme naozaj hlboko siahnuť do toho, ako sme nastavení. Nehovorím, že sa to raz nestane. Ťažko povedať, čo všetko dokážu génové manipulácie.

Nemáte z nich strach?
Mňa už nikto génovo manipulovať nebude (smiech). Strach aj tak ničomu nezabráni. Tento druh strachu spočíva v tom, že odchádza svet, ktorý sme poznali, a prichádza nejaký nový, iný, a pretože ho nepoznáme, je nám to nepríjemné a môžeme sa báť. To, že sa svet mení, však neznamená, že v ňom nebudeme ako ľudia môcť žiť, len už to asi nebude svet pre nás starých. Aký bude svet o sto rokov, je však problémom ľudí, ktorí v ňom budú žiť. Tí si to nejako vyriešia. O sto rokov tu nebude žiť nikto, koho dnes poznáme, dokonca ani ľudia, ktorí sa dnes narodili, tu o sto rokov pravdepodobne nebudú... Navyše, predsa aj ľudia z mojej generácie zažili veľmi prudké zmeny a adaptácia na ne bola veľmi jednoduchá. Žiadne väčšie ťažkosti to nespôsobilo.

Teraz však prichádzajú obrovské klimatické zmeny, antibiotiká prestávajú zaberať na baktérie, svet je v obrovskom sociálnom pnutí... To sú oveľa väčšie zmeny, než bola napríklad novembrová revolúcia...

Tie zmeny sú iné, ale sú aj väčšie? Zoberte si, že niekto pred revolúciou chodil tridsať rokov do nejakej fabriky a zrazu tam ísť nemal. Bola to pre neho ohromná zmena. Áno, klimatická zmena môže byť veľký problém. Neviem, či dnes vôbec vieme dovidieť, aký veľmi veľký. Ale stále to neznamená, že sa svet stane neobývateľným. Jeho obývateľnosť sa skôr rozdistribuuje inak. Niekde bude horšie, inde možno lepšie. Celkovo sa to zhorší, o tom niet pochýb, ale ako druh, ktorého je už poriadne vyše sedem miliárd jedincov a osídlil celú planétu, rozhodne nevymrieme. Na každú vlnu horúčav, ktorú zažívame v Európe už dnes, nejaké množstvo ľudí zareaguje tak, že zahynie. Možno ich bude v budúcnosti viac, možno si privykneme, uvidíme....