Jej životný príbeh je však ešte košatejší. Dcéra legionára a komunistami perzekvovaného generálmajora Karla Střelku strávila detstvo počas 2. svetovej vojny len s bratom – otec bojoval proti Nemcom v Afrike, potom aj pri Dukle a mamu odviezli nacisti do lágra. A tak sa už v piatich rokoch musela učiť variť. V 50. rokoch vo väzení stretla Miladu Horákovú, aby nakoniec v nemocnici učila deti s rakovinou...

​

Ako to bolo s tým vaším varením u Wericha? Vy sa k tomu vraj veľmi nehlásite...
Ja som nikdy neašpirovala na to, aby som bola kuchárkou u Wericha, varila som naozaj len príležitostne, a to najmä cez soboty alebo nedele. Najmenej dvakrát týždenne tam chodila variť predovšetkým Frances Ježková (vdova po skladateľovi Jaroslavovi Ježkovi, pozn. red.), ktorá s Werichovcami žila v New Yorku po smrti Jarouška Ježka. Alebo niekedy v kuchyni zaskočila Nina Štěpánková, mamička Petra a Martina Štěpánkovcov. Doteraz ju vidím, ako prišla s dvoma ťažkými taškami, v ktorých mala všetko vrátane múky a vajíčok. Potom chytila misu, zarobila rezancové cesto, rozvaľkala to na tenučké placky a my sme to s Janou (1935 – 1981, Werichova dcéra, pozn. red.) roznášali po byte. Jej cesto na pelmene (cestovinové taštičky plnené mäsom, ruské národné jedlo, pozn. red.) bolo všade – na starožitných bielizníkoch, na komodách aj písacom stole, pretože ona toho vždy urobila aspoň päť kíl. Potom dala pelmene do igelitových vreciek, ktoré sme zatavili a boli v mrazničke pripravené pre prípad, že nečakane príde veľká spoločnosť. Vtedy sa podávali s kyslou smotanou a rozpusteným maslom.

Ale Jan Werich vás k vareniu motivoval...
No, raz mi požičal preklad kuchárky slávneho guru francúzskej gastronómie 30. rokov Edouarda de Pomiane. Podal mi ju v kuchyni a povedal: „Celú ju prečítaj, a keby si sa z nej naučila jednu dve veci, bol by som veľmi rád.“ Knihu som si, samozrejme, s gustom prečítala, vybrala niekoľko tipov a prvé, čo som pánovi Werichovi predložila, bola špargľa zapekaná so šunkou. Táto delikatesa je oveľa lepšia, ak na ňu použijete nakladanú špargľu, ktorá sa však vtedy dala zohnať jedine v Tuzexe. No keďže sa našli dobré duše, ktoré rodine občas vypomohli, ako napríklad Miloš Forman alebo Karel Schwarzenberg, mohla som z čas na čas po špargľu do Tuzexu vyraziť. Raz si ma kvôli tým nákupom pozvali policajti do Bartolomejskej, aby zistili, kde na to tá ženská vlastne berie. Nemohla som tam pánovi majorovi vykladať, že to sú peniaze na prilepšenie od Miloša Formana, takže som povedala, že som kúpila 50 bonov od veksláka. A potom som toho zločinca s vážnou tvárou márne hľadala v ich fotografickom albume.

Vaše recepty nedávno vyšli v samostatnej kuchárke s málo známymi Werichovými fotografiami...
Ja som pánovi Ševěčkovi, ktorý je nájomcom cukrárne v dnešnej opravenej Werichovej vile na Kampe, darovala zbierku mojich receptov a v Nadaci Jana a Medy Mládkových sa potom rozhodli z 25 receptov vydať kuchárku. A postavili mi tiež v hale Werichovej vily pomník – od zeme až po strop tam totiž stojí drevený stĺp a na ňom sú zavesené otáčavé panely s doteraz nepublikovanými Werichovými zábermi od Pavla Váchu. Ku každému receptu som pridala heslo, čo k tomu jedlu niekto z Werichovcov povedal (ukazuje súbor fotiek). Takto sa napríklad Werich pozeral, keď som ho nútila, aby bral lieky. O škvarkových plackách zase povedal: „A že ťa tá babička ale naučila variť! Nie je to žiadna diéta, ale sú ukrutne dobré.“ Moji rodičia boli totiž krátko služobne v Znojme, a tam sa všetko miesilo s bielym vínom. To jedlu dáva úplne originálnu chuť.

Tu spoznávam herečku Jaroslavu Adamovú...
Áno, to je pri desiatych narodeninách Werichovej vnučky Fanynky, o ktorú som sa starala. Manžel Jarky Adamovej bol šéfkuchár v hoteli Šroubek a urobil vtedy Fanynke obrovskú tortu. Jarka Adamová a Stella Zázvorková boli jediné dve ženy, ktoré smeli prichádzať na pánske posedenia, pretože pán Werich povedal: „Obidve majú mužský mozog, s tými sa dá rozprávať.“ Napríklad na Štedrý deň chodili len páni. Pán Werich hovoril, že ženské majú doma plno práce, pretože je Štedrý deň, tak ich – okrem Adamovej a Zázvorkovej – ani nepozýval. Na Štedrý deň sa tam však aj tak vystriedalo niekedy až 150 hostí. Dámy mali zase na začiatku decembra taký lepší čaj o piatej alebo popoludňajšie soirée, keď ich Zdenka (Werichova manželka, pozn. red.) pozývala na kávičku a sladkosti. A vtedy sa každá z nich pochválila, koľko už má napečených cukroviniek.

Na Štedrý deň chodilo k Jánovi Werichovi až 150 hostí?
Áno. Keď Fanynka bola tak osem- alebo deväťročná, sedela na poslednom schode schodiska, ktorým hostia išli do tej dnešnej haly. Mala na kolenách papier a na každého sa obrátila: „Divadlo, meno?“ A spisovala návštevníkov. Vďaka tomu sme vedeli, koľko ich bolo. Prichádzali od deviatej ráno, keď som otvorila čiernu kovanú mrežu dole pod schodmi, a väčšina sa tam zdržala napríklad len štvrť alebo pol hodinky. Prichádzali aj spolupracovníci z dávnych čias, predovšetkým technici z Osvobozeného divadla, ktorí chceli pozdraviť svojho najlepšieho šéfa. Priniesli nejaký malý darček, vypili pohárik, zjedli kus údeného kolena a išli. O druhej popoludní som však nekompromisne zamkla mrežu a všetci museli odísť, aby mali čas vytriezvieť do štedrovečernej večere, ktorú trávili s rodinou....