Na tohtoročnom samite G20 v Osake bolo jednou z hlavných tém starnutie populácie. Pred šiestimi rokmi sa špeciálne alzheimerom zaoberal samit najvyspelejších krajín sveta G8. Je to také vážne?
Je to skutočne veľký problém a v Japonsku či Ázii ešte väčší ako v USA alebo Európe. Len na ilustráciu: keď som v roku 2013 zakladal spoločnosť Alzheon, pozval ma vtedajší premiér Británie David Cameron na zasadnutie spomínaného samitu G8 v Londýne, kde bola demencia dokonca hlavnou témou. Všetci predstavitelia najvyspelejších krajín sveta sa vtedy zhodli, že je potrebné túto problematiku riešiť, napríklad zvýšením investícií do výskumu. Ubehlo šesť rokov a nezmenilo sa nič. Stále nemáme žiadny liek.

​Ale snahy sú. Vývojom liekov si lámu hlavu bádatelia naprieč celým svetom, nie?
Pravda je taká, že prevažná väčšina veľkých farmaceutických firiem, vrátane Pfizeru, kde som predtým pracoval (americká nadnárodná farmaceutická spoločnosť so sídlom v New Yorku, pozn. red.), výskum v tejto oblasti vzdali. Je to pre nich príliš riskantné. Alzheimer je taká zabudnutá choroba. Pacienti strávia priemerne päť až osem rokov v ústavoch. V Ázii už v tejto chvíli žijú desiatky miliónov ľudí s alzheimerom. Žiadna spoločnosť nie je schopná sa týmto spôsobom postarať o všetkých chorých. Celý čínsky ekonomický zázrak sa tak môže rozplynúť len kvôli tejto chorobe. Nie nadarmo sa o nej hovorí ako o najväčšom lekárskom probléme súčasnej medicíny. A zďaleka nejde len o problém ekonomický. Ľudia nechcú dožívať v ústavoch, a tak čoraz častejšie začínajú premýšľať o tom, čomu sa tu v Amerike hovorí „end of life decision“, teda rozhodnutie o ukončení života, skrátka o eutanázii. A celkom vážne to začínajú riešiť aj legislatívne. Stratili totiž akúkoľvek vieru, že sa niekedy nájde účinný liek.

Prečo sa ho doteraz nepodarilo nájsť?
V prípade alzheimera boli tri problémy. Nevedeli sme, čo presne je toxín, ktorý chorobu spôsobuje. Nevedeli sme, čo proti nemu funguje, ani ako dostať látku, ktorá ho odplavuje, do mozgu. A tiež sme nevedeli, u ktorých pacientov liek vyvinúť, aby čo najlepšie fungoval.

Ten prvý bol asi vyriešený, nie? Vieme, že na vine je bielkovina beta-amyloid, ktorá v podobe plakov zanáša náš mozog, a zápal potom pokračuje masívnou smrťou neurónov, teda nervových buniek...
Problémom nebolo len identifikovať vinníka. Keď doktor Alois Alzheimer pred 100 rokmi opísal túto chorobu, objavil v mozgu beta-amyloidové plaky. Domnieval sa, že tie sú príčinou choroby. Preto sa na začiatku všetky liečebné metódy sústredili na snahu odplaviť ich preč. Trvalo niekoľko rokov, než nám došlo, že plaky chorobu nespôsobujú. Beta-amyloidy sú 400 miliónov rokov stará bielkovina, ktorá sa vyskytovala už u prehistorických jašteríc, a máme ju v mozgu aj my, ľudia. Pre normálne fungovanie mozgu je totiž veľmi dôležitá a tiež náš mozog chráni. Umožňuje komunikáciu medzi neurónmi, chráni nás, keď máme úraz mozgu, infekciu alebo iný zdravotný problém, a potom sa jej hladina zvýši a vznikajú z nej plaky. Čiže táto forma amyloidu s chorobou nesúvisí, a ak ho odplavíme, k uzdraveniu to nepovedie. Beta-amyloid sa však môže zhlukovať aj do takzvaných dimérov, trimérov alebo oligomérov (predstavte si beta-amyloid ako akési tyčinky, podobné napríklad zápalkám, ktoré sa k sebe prilepia a z monomérov – jednej tyčinky – vznikajú diméry alebo polyméry, teda dve alebo viac tyčiniek pri sebe, pozn. red.). Tieto formy už sú toxické. V starobe ich koncentrácia v našom mozgu rastie, pretože nedochádza k ich odplavovaniu (v zdravom mozgu je amyloidu asi 1,5 gramu, v chorom mozgu napríklad až 10 gramov, pozn. red.). Práve vysoké hladiny týchto toxických foriem amyloidu sú považované za j...