Ako to funguje v človeku, ktorý má „mužské“ telo, ale cíti sa byť ženou? Alebo naopak, ženské telo a cíti sa byť mužom?
Ja som bola žena odkedy mám prvé spomienky. Odmalička som sa cítila ako dievča, hrávala som sa s dievčenskými hračkami a do mojich šiestich rokov som aj používala ženský rod. Rodičia sa so mnou rozprávali ako s chlapcom, chlapčenským menom, ja som odpovedala ako dievča. Narodila som sa ako žena, len mi bol pripísaný mužský rod na základe vonkajších znakov.
Rodičia doma vás neopravovali, že ste chlapec?
Nepociťovala som od nich zákazy, že toto smieš, toto nesmieš. Keďže som sa cítila byť dievčaťom, hovorila som slová v ženskom rode – urobila som, bola som, išla som. Rodičia to vôbec neriešili, čo bola od nich v atmosfére druhej polovice 80. rokov obrovská odvaha.
To však asi nie je úplne správne nechať dieťa tak...
Často sa stretávam s podobnými reakciami, ale pre mňa je správne, ak rodičia deťom ponúknu možnosť vyrastať tak, aby sa cítili dobre. Keď som bola malá, neuvedomovala som si nejaký problém, neriešila som ho, jednoducho som sa cítila ako dievča.
Avšak predsa len – veď dieťa sa vyvíja, možno nie je úplne zorientované.
Kým som bola malá, vraveli mi – ešte si malá, nevieš. A s tým sa v našej spoločnosti stretávame dodnes, že len čo k vám príde dieťa s penisom a povie, že je veľký chlapec, potvrdíme mu – áno, si veľký chlapec. Keby rovnaké dieťa prišlo so slovami, že je dievča, povieme mu – ty si ešte príliš malý, aby si vedel, kto si. Spoločnosť má tendenciu neveriť transrodovým deťom.
V škole ste mohli o sebe hovoriť ako o dievčati?
Nemohla. Pamätám si do detailov ten šok, keď som začala chodiť do základnej školy. Sadla som si do prvej lavice k dievčaťu, s ktorým sme sa poznali zo škôlky, ale učiteľka mi povedala – ty si chlapec, musíš si presadnúť k chlapcom. Dodnes nosím v hlave vtedajšiu prvú myšlienku, ktorá mi napadla: „Prosím? Prečo mi táto osoba, s ktorou sa vôbec nepoznám, hovorí, že som chlapec?“ Vtedy sa začalo tvrdé škatuľkovanie.
Aké?
Že toto smieš, lebo si chlapec, toto musíš, lebo si chlapec, a toto nesmieš, lebo si chlapec. Nerozumela som, prečo nemôžem sedieť pri dievčatách, prečo sa s nimi nemôžem hrať. Vnímanie ostatných nehovorilo o tom, kým som, ale akú majú predstavu o mne iní podľa vonkajších znakov. Rozdelili nás do ružovo-modrého sveta, že toto sú chlapci a toto dievčatá. Ani pri obyčajných situáciách, napríklad keď sme išli do divadla, som nemohla byť zoradená medzi dievčatami, ale musela som ísť k chlapcom.
Rodičia vtedy tiež začali trvať na tom, aby ste prijali chlapčenskú rolu?
Mamy som sa pýtala, ako je možné, že ma všade zaraďujú medzi chlapcov, keď nie som chlapec. Povedala – teraz chodíš do školy, už si veľký a nemôžeš byť dievča. Po čase si mamu zavolali do školy, že ako ma to vychováva, keď sa hrávam na koberci v školskej družine s dievčatami. Ona pristúpila na novú situáciu, na to, čo smiem a čo nesmiem, a musela som aj doma vyrastať ako chlapec. Mala som pocit, že som o mamu prišla. Cítila som sa opustená, že mi nikto nerozumie a som na svete sama.
Vaša reakcia bola aká?
Uzavrela som sa pred celým svetom vrátane rodičov a začala som všetkým klamať, aby boli spokojní. Lenže klamala som aj v úplne nepodstatných veciach a predo mnou vznikol obrovský múr, cez ktorý sa nedostal nikto. Nemala som kamarátov, lebo pre chlapcov som bola príliš dievčenská, pre dievčatá príliš chlapčenská.
Spolužiaci zvyčajne dajú pocítiť iným deťom, že sú...
Zostáva vám 85% na dočítanie.