Zo sexuologických prieskumov z posledných rokov vyplýva, že strácame záujem o sex. Čím to je?
Ľudia nestrácajú záujem o sex ako taký, ale pravdou je, že podľa výskumov, ktoré boli urobené na Západe, klesá počet partnerských sexuálnych stykov. Zdá sa, že to súvisí s rozšírením internetovej pornografie. Ľudia sa teda už toľko nemilujú a napríklad v krajinách, ako je Japonsko, je tento pokles už aj štatisticky významný. Pokles partnerských stykov je však pravdepodobne kompenzovaný zvýšeným počtom masturbačných aktivít pomocou obrazovej pornografie.

​Čím to je, že tento pokles je taký markantný práve v Japonsku?
Japonsko sa v sexuálnej oblasti vždy trochu odlišovalo od ostatných krajín. Existujú veľmi špecifické japonské fetišizmy, ako napríklad burusera, čo je japonský výraz pre nohavičkový fetišizmus, v Japonsku veľmi rozšírený. Existujú špeciálne burusera obchody, ktoré predávajú použité nohavičky školáčok, existujú aj predajné nohavičkové automaty na uliciach. V Japonsku tiež začali s využívaním robotických žien na sexuálne účely, v súčasnosti sú dokonca verejné domy, kde namiesto živých žien poskytujú sexuálne služby robotky. Využívanie týchto modelov sa už rozširuje i do Spojených štátov a Európy. Aj v Prahe už otvorili prvý nevestinec so silikónovými pannami.

Pokles partnerských sexuálnych stykov na Západe bol zistený až v posledných rokoch. Dá sa teda predpokladať, že nastal aj u nás?
Áno. Tento pokles však pritom pravdepodobne nesúvisí s poklesom záujmu o partnerské styky u žien, ale u mužov. Totiž práve muži, viac ako ženy, trávia čas pri internetovej pornografii.

Prečo?
Obrazová pornografia napĺňa niektoré sexuálne potreby mužov. A to predovšetkým potrebu väčšej pestrosti sexuálnych partnerov a variability sexuálnych stykov. Obrazová pornografia je skrátka taká rozprávka pre mužov, ktorí radi masturbujú. Väčšinou totiž zobrazuje ženy vždy ochotné na sex, ochotné experimentovať alebo napríklad ochotné na análny styk. A toto mužom reálne ženy, samozrejme, vždy nenapĺňajú. V bežnom živote totiž ženy zvyčajne nie sú ochotné mať sexuálny styk v akejkoľvek situácii a rovnako nie sú ochotné neustále experimentovať.

Prinesie mužom masturbácia úplne rovnaké sexuálne uspokojenie ako reálny sex?
Fyzicky rozhodne áno. Psychicky už to také plnohodnotné väčšinou nie je. Pre väčšinu normálnych mužov a žien je totiž blízkosť druhého človeka veľmi silným afrodiziakom.

Napriek tomu sa radšej uchýlia k masturbácii?
Je to pre nich rozhodne pohodlnejšie.

Takže muži zleniveli?
Niektorí moji klienti, ktorí celoživotne dávajú prednosť masturbácii pred reálnym pohlavným stykom, hovoria, že je to oveľa jednoduchší spôsob uspokojenia. Nemusia doň investovať žiadnu energiu, čas, peniaze a ani snahu. Pornografiu nemusia pozývať na večeru alebo do kina, aby dosiahli sexuálne uspokojenie. Každý večer ich čaká bezproblémové vyvrcholenie, pri ktorom navyše nehrozí nákaza sexuálne prenosnou chorobou alebo nechcené otehotnenie. Ďalšiu úlohu hrajú ešte faktory, ktoré som už spomínal, a to je túžba po väčšej variabilite partneriek a sexuálnych aktivít. Aj preto je doplnková masturbácia úplne obvyklá aj u mužov, ktorí žijú v partnerskom vzťahu.

Výskumy z posledných rokov hovoria aj o tom, že v generácii dnešných tridsiatnikov dochádza tiež k znižovaniu počtu sexuálnych partnerov. Nemala by dnešná a otvorená doba Tinderu a iných zoznamovacích aplikácií promiskuite skôr nahrávať?
My to v podstate nevieme. Posledný prieskum ukazoval skôr pokles počtu sexuálnych partnerov za posledný rok, teda znižovanie promiskuity. Avšak v určitej vrstve mužov a žien, aktívnych na sociálnych sieťach typu Tinder, sa môže, naopak, počet sexuálnych partnerov zvyšovať, pretože tieto siete uľahčujú zoznamovanie na účely sexu. Pamätám si, ako kedysi v dávnoveku, niekedy pred tridsiatimi, štyridsiatimi rokmi, spisovateľ Vladimír Páral rozvíjal teóriu – prepáčte, keby som to neparafrázoval presne – aké by bolo úžasné, keby na pohyblivých schodoch jazdili muži hore a ženy dole, a keby cestou narazili na náprotivok, ktorý by o nich mal sexuálny záujem a oni o neho tiež, rozsvietilo by sa u oboch svetielko, ktoré by vyjadrilo ich erotický záujem. Dnes sociálne siete o niečo sofistikovanejším spôsobom Páralov plán skutočne realizovali. Avšak stále platí, že v globále sa počet sexuálnych partnerov v mladšej generácii znižuje.

Čím to je?
Táto generácia je pravdepodobne viac závislá od internetu než od reálnych partnerských vzťahov. Zvyšuje sa aj počet ľudí, ktorí žijú sami a ktorí sa dokonca vzdávajú predstavy, že budú žiť s rodinou alebo mať deti.

Nie je úpadok záujmu o sex, partnerské vzťahy a plodenie detí spojený s tým, že ľudstvo je premnožené? Nedáva nám príroda týmito zmenami nášho správania nejako najavo, že už by sme sa nemali rozmnožovať nemali?
Keby nám chcela dať príroda najavo, že by sme mali redukovať svoj stav, nemala by ovplyvňovať našu túžbu po partnerskom sexe. Mala by skôr ovplyvniť našu schopnosť zamilovať sa. Pretože práve v období zamilovanosti žiadnemu mužovi ani žene nestačí uspokojenie pomocou obrazovej pornografie. Keď je človek zamilovaný, v každej situácii túži po druhom človeku a je ochotný a schopný sa s ním neustále milovať. Aj pri masturbácii si zamilovaní ľudia predstavujú svojho milovaného. Tiež je to obdobie, keď dochádza aj k oplodneniu, donosenie a odstaveniu dieťaťa. Takto príroda zariadila, aby pár zostal v záujme dieťaťa spolu aspoň nevyhnutne dlhý čas. Pri druhu homo sapiens trvá toto obdobie priemerne dva roky a človek ho zažije priemerne asi trikrát za život.

V šesťdesiatych rokoch minulého storočia vykonal americký vedec John B. Calhoun experiment na myšiach, ktorým vytvoril dokonalý životný priestor. Po určitom čase sa myši žijúce v dokonalom prostredí aj tak prestali rozmnožovať a stratili záujem o akúkoľvek sociálnu interakciu. Nemení sa aj naše sexuálne správanie preto, lebo žijeme v blahobyte?
Náš životný priestor ani zďaleka nie je taký dokonalý. Máme síce čo jesť, ale žijeme v strese. Neustále sa zvyšujú nároky a je na nás vyvíjaný čoraz väčší tlak. Svet asi nebude nikdy dokonalý a každá generácia bude čeliť svojim výzvam.

Sexuálne správanie ľudí sa však neustále mení. Čo všetko týmto zmenám nahráva?
Veľkú úlohu hrá stres. Ľudia trávia čoraz viac času v zamestnaní a potom logicky majú menej času na zoznamovanie a zbližovanie. Preto je pre nich večer oveľa jednoduchšie uspokojenie pri internete než začínať s nejakými zložitými zoznamovacími rituálmi.

Aká najvýznamnejšia zmena nastala v sexuálnom správaní v posledných rokoch?
Všeobecne sa veľmi premenila ženská sexuálna rola a správanie. Počty sexuálnych partnerov u žien sa zvyšujú a približujú sa k číslam, aké uvádzajú muži. Ženy sú tiež v tomto smere emancipovanejšie a pri nadväzovaní partnerských a sexuálnych kontaktov sú iniciatívnejšie. Stávajú sa liberálnejšími k rôznym sexuálnym otázkam. Dnešné ženy prežívajú orgazmus dvakrát častejšie ako generácia ich babičiek.

Je to vďaka osvete?
Áno, ženy sú informovanejšie. Vedia, že majú nárok na orgazmus, presne tak ako muži, a tiež sú častejšie schopné muža počas milovania viesť, aby svoje vyvrcholenie dosiahli. Ženská sexualita prestala byť tabuizovaná a zmizli reštriktívne postoje voči ženám. Keď mal v minulosti veľa partneriek muž, bol spoločensky hodnotený oveľa lepšie ako žena, ktorá mala rovnaký počet partnerov. Dnešné postoje spoločnosti voči ženskému sexuálnemu správaniu sa podstatným spôsobom zmenili.

Je to prínosné?
Pre ženy určite áno. Vyvrcholenie majú častejšie, viac si napĺňajú svoje sexuálne túžby a potreby, a to bez toho, aby boli odsudzované svojím okolím.

Nie je to však zároveň väčší tlak na mužov?
Pre mužov je to, samozrejme, ťažšie. Dnešní muži vedia, že musia viac dbať na potreby svojich partneriek a často je to pre nich skutočne náročné. Cítia veľký tlak na to, aby podali výkon, aby uspokojili partnerku alebo aby si dali takzvane bacha. Nie div, že mnohí muži v dôsledku tohto tlaku erektilne zlyhávajú. Našťastie sme prvou generáciou mužov v histórii ľudstva, ktorá má skutočne účinné lieky na poruchy erekcie. Až 92 percent mužov, ktorí trpia aj závažnými poruchami erekcie, dnes môže viesť plnohodnotný sexuálny život.

Majú dnes muži s erekciou problémy častejšie ako v minulosti?
Tieto problémy sa, samozrejme, vyskytovali vždy. Dnes len títo muži vyhľadávajú sexuológov a urológov častejšie, pretože vedia, že už existuje možnosť liečby.

Keď sa pozriete na svoju sexuologickú prax, vidíte v jednotlivých dekádach nejaké jednotné problémy, ktoré by spájali celé generácie?
Nič, čo by spájalo generácie pacientov, nevidím. Vidím len to, že s rastúcou osvetou, na jednej strane, klesajú alebo dokonca miznú niektoré diagnózy. Je to napríklad homosexualita, ktorá bola poruchou až do sedemdesiatych rokov. Gayovia a lesby sexuológov navštevujú stále, ale už neriešia problém s orientáciou. Riešia rovnaké problémy ako heterosexuáli, väčšinou problémy s erekciou alebo orgazmom. Na druhej strane sa zvyšuje počet pacientov s inou diagnózou, azda v súvislosti s osvetou a zmenou morálky. Napríklad počet transsexuálov žiadajúcich o pomoc pri zmene pohlavia podľa našich štatistík každý rok výrazne rastie. Vieme, koľko ľudí požiadalo o zmenu od roku 2012 do roku 2018, keď začal platiť v Česku nový zákon, podľa ktorého musí byť každá premena pohlavia schválená ministerskou komisiou. A tých bolo do konca roku 2018 takmer päťsto.

Je to veľa?
Je to približne sto nových pacientov ročne. Ide o nárast, ale či odráža skutočný počet týchto ľudí v našej populácii, nevieme. Žiadne výskumy na túto tému totiž nemáme. Odhaduje sa však, že na 1 600 obyvateľov pripadá jeden transsexuál. Počet transsexuálov sa však pritom pravdepodobne nijako nezvyšuje, len dnes už ľudia v tejto situácii vedia, kde žiadať o pomoc, a častejšie ju tiež vyhľadávajú.

Stretávate sa niekedy s ľuďmi, ktorí si o sebe myslia, že sú transsexuáli len preto, že je teraz diskusia o transgenderi módna?
Nie. Tí, čo vyhľadávajú našu pomoc, sú skutočne ľudia, ktorí trpia tým, že sa narodili v zlom tele.

Ako vníma transsexuálov väčšinová spoločnosť?
Podľa výskumov je voči nim väčšinová spoločnosť dokonca tolerantnejšia než voči homosexuálne orientovaným jedincom. Majorita totiž považuje transsexualitu predsa len za poruchu viac biologicky determinovanú. Niektorí ľudia sa môžu domnievať, že homosexualita je záležitosťou voľby človeka, zatiaľ čo pri transsexualite si myslí len málokto, že by náročnú zmenu pohlavia ľudia podstupovali zo zábavy.

Homosexualita nie je diagnózou od roku 1973, prečo je teda diagnózou transsexualita? Je to dobre?
Je to dobre. Transsexualita je riadne diagnostikovaná porucha so svojím diagnostickým kódom v Medzinárodnej klasifikácii chorôb a ja dúfam, že to tak zostane. A to predovšetkým v záujme našich transsexuálnych pacientov. Ak by totiž transsexualita prestala byť poruchou, môže sa stať, že si celú premenu vrátane hormonálnej terapie a chirurgických zákrokov budú musieť pacienti hradiť sami. Dnes sa celý proces pohlavnej premeny hradí zo solidárneho zdravotného poistenia.

Na koľko vlastne takýto proces vyjde?
Záleží, samozrejme, na dĺžke liečby a na type zákrokov, ktoré chce pacient absolvovať. Liečba obvykle nakoniec stojí aj niekoľko stotisíc korún (niekoľko desiatok tisíc eur).

Premietajú sa nejako do zmien sexuálneho správania čoraz častejšie diskusie o iných pohlaviach alebo rodovo neutrálnej výchove detí?
Súčasné diskusie o sexuálnych identitách sa v našom sexuálnom správaní určite podstatným spôsobom nijako neodrážajú. Mnohí ľudia však podliehajú módnym trendom aj v tejto oblasti a sú akosi „fluidne zneistení“, hoci väčšina z nich ani netuší, čo to vlastne je (termín fluidný, teda tekutý, sa často používa na vyjadrenie premenlivých a nestálych hodnotových rebríčkov globálnej spoločnosti, pozn. red.).

Je táto debata o iných pohlaviach prirodzeným vývojom ľudstva?
Pripadá mi to ako určitý trend, určitá móda, ktorá rovnako ako tie v minulosti raz prejde. Rovnako ako prešla viktoriánska morálka, keď sa zahaľovali aj nohy od klavíra, aby nepodnecovali nemravné myšlienky, alebo voľná láska v šesťdesiatych a sedemdesiatych rokoch minulého storočia.

Takže trendy v sexuálnom správaní naozaj existujú?
Stopercentne. Veď sa pozrite na konzervativizmus mládeže, ktorá rastie od osemdesiatych rokov minulého storočia. Ide o deti generácie, ktorá v sexuálnej revolúcii vyznávala voľnú lásku, a ich hodnoty sú úplne odlišné.

Čím sa táto konzervatívna generácia vyznačuje?
Hlavne tým, že namiesto voľnej lásky rodičovskej generácie vyznávala lásku romantickú vrátane partnerskej vernosti. Čo však bude charakterizovať sexuálne správanie súčasnej mladej generácie, detí konzervatívnych rodičov, zatiaľ nevieme.

Existuje aj v postsocialistických krajinách, kde voľná láska natoľko nekvitla?
Trendy zo Západu sa nakoniec odrazili nejakým spôsobom vždy aj u nás, avšak väčšinou asi s dvadsaťročným oneskorením.

Myslíte si, že sa u nás raz uzná tretie pohlavie, rovnako ako v Nemecku alebo napríklad Austrálii?
Takzvané tretie pohlavie sú ľudia, ktorí len trpia neistotou v tejto oblasti, ktorá je založená na niektorej poruche intersexuálneho typu. Toto označenie umožňuje jedincom s touto poruchou zvoliť si nakoniec pohlavie podľa svojho cítenia. Táto neistota nijako nesúvisí s poruchou identity, ako je transsexualita, a ani s menšinovou sexuálnou orientáciou.

Koľko pohlaví vlastne existuje?
Ja sám som napočítal 325 rôznych rodov (gender), ktoré sú v súčasnosti opísané.

Aké napríklad?
Od agender, ktorý označuje človeka, ktorý nemá žiadny gender, cez nyctogender, teda človeka, ktorého gender súvisí s temnotou, alebo sychnogender, teda jedinca, ktorý mení svoj gender v priebehu dňa, až po zodiacgender, teda niekoho, kto dáva svoj gender do súvislosti so znameniami zverokruhu.

Je to normálne?
Ja osobne sa domnievam, že prevažná väčšina populácie sa cíti buď mužom, alebo ženou. Môže sa, samozrejme, stať, že sa niektorí biologickí muži môžu cítiť ženou a naopak. To je práve transsexualita. Tých 325 pohlaví súvisí skôr s onou fluidnou dobou, ktorá zneisťuje všetky naše hodnoty, a to vrátane tradičných pohlavných identít a rol.

Niektoré hollywoodske hviezdy, napríklad speváčka Pink, vychovávajú svoje deti ako rodovo neutrálne a nechávajú dieťa, aby si časom svoje pohlavie zvolilo samo. Nemôže taká výchova dieťa, naopak, zneistiť?
Na to vám odpoviem výskumom, ktorý bol mnohokrát opakovaný a potvrdený. Mláďatám makakov a šimpanzov dali vedci do klietky autíčka a bábiky. Samce sa okamžite vrhli na autíčka, zatiaľ čo mladé samice na bábiky. Kto ich to naučil? Absolútnu väčšinu detí teda taká výchova zneistiť nemôže. Hoci to tvrdia zástancovia sociálne konštruktivistického postoja, ktorí hovoria, že je všetko naučené, záležitosťou voľby, a teda spoločensky podmienené, a to vrátane pohlavia. V oblasti rodu vychádzajú sociálni konštruktivisti z názoru amerického sexuológa Johna Moneyho, ktorý v päťdesiatych rokoch vytvoril teóriu o tom, že sexuálna identita je naučenou záležitosťou, pričom vychádzal z jedného svojho prípadu.

Akého?
Keď bol ešte mladým sexuológom, prišli za ním rodičia chlapčeka, ktorému nešťastnou náhodou pri obriezke upálili penis. Money im kvôli svojej predstave, že je všetko naučené, poradil, aby chlapcovi nechali odstrániť aj semenníky, vymodelovať vagínu a vychovávali ho ako dievča, že to bude jednoduchšie. Rodičia teda chlapca skutočne vychovávali ako dievča, mal dlhé vlásky a nosil ružové šatôčky. Tak to bolo až do puberty, keď šaty znenazdajky odvrhol a začal o sebe hovoriť ako o chlapcovi. Pritom vôbec netušil, že sa kedysi ako chlapec narodil.

Ako sa k tomu postavil John Money?
Nikdy neuznal svoj omyl. A to ani napriek tomu, že chlapec neskôr spáchal samovraždu, azda preto, že nemohol žiť plnohodnotný život.

To teda znamená, že väčšina ľudí si je svojou identitou naozaj istá?
Našťastie to tak je. Tak identitou, ako aj orientáciou. A dúfajme, že to tak bude v tomto i v ďalších storočiach.