Už vyše sedemnásť rokov pracujete v Paríži ako endokrinológ. Čo vás tam doviedlo?

Niekedy mám pocit, že som bol k životu v zahraničí predurčený už od svojho detstva. Môj starý otec bol geológ a v rokoch 1947 až 1948 si robil doktorát vo švajčiarskom Bazileji, kde mohol zostať ako asistent na univerzite. Stará mama však nechcela opustiť svojich rodičov, tak sa v roku 1948 vrátil na Slovensko a potom to celý život ľutoval. Podobný moment nastal aj v živote môjho otca, ktorý si ako študent v roku 1968 či 1969 skúsil Londýn, vrátil sa domov a takisto asi po zvyšok života sníval o Západe.

Archív HN

​Vyrastal som pri dvoch na režim nadávajúcich mužoch s pocitom, že ak človek chce uspieť, mal by ísť do zahraničia. Ja som zhodou okolností šťastný ročník, pretože som mal len trinásť rokov, keď režim padol. Zo Šamorína, kde sme s mamou a so sestrou bývali, som sa dostal na Gymnázium na Bilíkovej ulici v Bratislave, ktoré bolo bilingválne, rakúsko-slovenské. Boli sme experimentálna trieda a ja som takto mal možnosť zažiť nielen slovenské školstvo, ktoré bolo postavené najmä na pamäti, ale i spôsob pedagogiky, čo prišiel z Viedne a dával skôr dôraz na kreatívne problémové riešenie. Po maturite som šiel na bratislavskú medicínu a mal som z tohto hľadiska pocit regresu.

Prečo?

Dostal som sa do memorujúceho prostredia orientovaného na mechanickú pamäť. Po škole som začal pracovať v nemocnici na Kramároch a videl som svoj život až príliš priamočiaro. Chcel som si vybudovať meno „inde“, k čomu ma povzbudzovali mama aj sestra. V roku 2004 som mal možnosť odísť do Francúzska na dvoj-, trojmesačnú stáž, no tá trvá už vyše sedemnásť rokov.

Na akom oddelení ste pracovali na Kramároch?

Na I. internej klinike, ktorá bola výučbovou základňou Slovenskej zdravotníckej univerzity, čiže „doškoľováku“. Začínal som ako sekundárny lekár vo veľmi príjemnom prostredí endokrinologického oddelenia, kde pôsobili doc. MUDr. Peter Hnilica, CSc., a doc. MUDr. Ján Podoba, CSc. Táto klinika bola zaujímavá tým, že tam chodili cirkulovať mnohí pred atestáciou z I. a II. internej a zo špecializačných odborov, ako sú nefrológia, hepatológia alebo endokrinológia. To znamená, že sa tam stretávalo veľké množstvo zaujímavých internisticky orientovaných lekárov. Ja som bol kmeňový pracovník a mnohému som sa naučil od inšpiratívnych a pedagogicky angažovaných kolegov zo strednej a staršej generácie.

Čím vás zlákala endokrinológia? Veď interná je takisto zaujímavá.

Interná je kráľovná medicíny a ja endokrinológiu vnímam ako súčasť internej medicíny. Vo Francúzsku je definícia vnútorného lekárstva trochu iná než na Slovensku.

Ide v nej o infekčné ochorenia, napríklad HIV, tuberkulózu alebo rôzne systémové ochorenia ako ochorenia spojivového tkaniva či imunológiu. Iné, pre nás príkladne internistické problematiky, ako napríklad kardiológia či endokrinológia, sa považujú za samostatné odbory. Čo sa týka voľby endokrinológie, identifikoval som tri základné momenty. Ešte na vysokej škole sa mi páčila semiológia, čiže symptomatológia endokrinologických ochorení. Hypertyreózu – nadmernú funkciu štítnej žľazy, často vidieť na tvári človeka, Cushingovu chorobu, akromegáliu, gigantizmus podobne (Cushingova choroba je nadmerná produkcia kortizolu a prejavuje sa svalovou atrofiou kontrastujúcou s obezitou „jablkového“ typu, mesiačikovitou tvárou a býčou šijou, akromegália a gigantizmus je nadmerná produkcia rastového hormónu – po...