Aké to je, keď si človek užíva pozornosť, je všeobecne známy a odrazu sa ocitne v base?
Prvýkrát to bolo veľmi dramatické, v roku 2001 ma zatvorili na 13 mesiacov do vyšetrovacej väzby a vtedy som sa doslova z piedestálu dostal za mreže. Darilo sa, pracovný kalendár som mal plný tak, že som mal čas rozrátaný na minúty, no zrazu som sa ocitol dnu. Po 13 mesiacoch som sa vrátil do práce, znova rozbehol všetky aktivity a opäť som sa ocitol vo väzbe v roku 2007. No a v roku 2012 to už bol tretí odchod zo slobody a vtedy som aj vedel na koľko, odsúdili ma na osem rokov.

​Čo sa vo vás dialo?
Mozog si najskôr premieta všetky scenáre, aj nemožné, aj absurdné, ale nechce pripustiť, že je to tak, že je to nezmeniteľné a ostáva dnu na dlhé roky. Najskôr je fáza popierania, v hlave je mišung, veľké neveriaco. Zrazu som zistil, že nie som až taký cenný, ako som si myslel, všetko išlo ďalej aj bezo mňa, čo bolo poriadne kladivo na ego. Do hlavy sa vkrádal fakt, že svet nestojí na tom, čo som robil a čo sa dialo okolo mňa, uvedomenie si, že ma strhol vír života, práce, a všetko, čo na slobode prichádzalo, som bral ako samozrejmosť.

Žili ste príliš rýchlo?
Úplne, stratil som prehľad a začal zabúdať, ako som si musel všetko zaslúžiť a vybudovať. V base som potom zistil, že všetko je pominuteľné.

Opíšte, aké je to za mrežami. Boli ste sám v cele?
Najskôr som bol vo väzbe v justičáku v Bratislave v malej cele pre dvoch, ale potom sme boli z kapacitných dôvodov aj traja. Nebolo dosť miesta, tak nám pridali do cely jednu posteľ.

Ostatní vedeli, kto ste? Čo na to hovorili, že ste zrazu medzi nimi?
Vo väzbe je to trochu odlišné, lebo s ostatnými väzňami sa stretávate len na hodinu denne počas vychádzky. Inak je tam život uzavretý v cele medzi štyrmi stenami. Vo výkone trestu sa už, samozrejme, človek ocitne medzi ostatnými ako zapichnutý v kope hnoja.

Čo sa na tej kope deje? Je to podobné ako vo filmoch, že tam fungujú skupiny, vydierania, obchodovanie, bitky, lásky?
Deje sa tam všetko, čo vonku, len v užšom zábere, ale o to intenzívnejšie. Dobra je tam pomenej, zla habadej. Ľudia sa obnažujú a odhaľujú, akí sú vo svojej podstate, a oni nie sú až takí dobrí. ako by sme chceli. O dobro sa musíme viac snažiť.

Nechceli by ste váš príbeh niekedy napísať alebo sfilmovať? Filmy z amerických väzníc sú populárne.
Keby som písal príbeh z väzenia, išlo by o tragikomédiu, nemohol by byť vážny. Neviem si predstaviť človeka, ktorý bol v base a túžil by o nej točiť filmy. Väčšinou to chcú točiť ľudia, ktorí dnu nikdy neboli a láka ich nepoznané, chcú do filmu presadiť svoje vízie a myšlienky. Realita sa však nedá vyjadriť ničím, je to neopísateľný paralelný svet. Ako keby ste hovorili po španielsky, ale po španielsky neviete. A to môže byť vtipné.

Je tam nuda?
Niektorí sa nudia a potom sa odhaľuje ich vnútro. Ja sa nudiť neviem, lebo som si kedysi povedal, že nuda pre mňa neexistuje a všetok čas využijem. Ale videl som okolo seba mnoho ľudí, ktorí nevedeli, čo so sebou, a z ich nudy vychádzali prapodivné veci.

Aké? Napríklad nápady, ako ujsť?
Aj také, ale tiež koho zničiť, ako komu ublížiť, ako sa s kým pohrať. Snažili sa z ničoho vyrobiť nejakú energiu, lebo tam život stojí, všetci čakajú. Basa je ako čakáreň, a čo budete robiť v čakárni? No čakať, kým vás nepustia. Keď čakáte na vlak hodinu, rozmýšľate, ako to vydržíte, a predstavte si, že máte naň čakať osem rokov. Čo vtedy z ľudí vylezie?

Môže sa tam človek polepšiť?
Môže, zakázané to nie...