Pevne v hrsti nás hormóny držia v čase puberty a pokračujú v tom po celý zvyšok života. A keď sa ich krehká rovnováha poruší, obrátia nám život hore nohami. Ich výkyvy však majú mnoho tvárí. Robia z nás impulzívneho problémového človeka i krotkého baránka, hoci nám takú povahu sudičky nedali do vienka. Tým, že rozhodujú o emóciách a chorobách, hovoria aj do nášho osudu. Ako spoznať, že s nami mávajú?

Téma

​„Upokoj hormóny!“ prosia rodičia svoje pubertálne deti, aby sa – jazykom medicíny – pokúsili zvládnuť hormonálnu búrku, ktorá s nimi máva silou uragánu. Dožadujú sa však márne. Obdobie vzdoru a revolty riadené neviditeľnými chemickými poslami skrátka k dospievaniu patrí. Jedinou šancou, ako v komunikácii s náladovým a ľahko zraniteľným pubertiakom obstáť, je zapojiť výchovné a diplomatické schopnosti. Puberta navyše nie je jediným obdobím, v ktorom si s nami hormóny robia, čo chcú. Ďalšou zaťažkávacou skúškou prejdú ženy v čase tehotenstva a menopauzy, páni počas andropauzy, keď výrazne klesá hladina najznámejšieho mužského hormónu testosterónu.

Kastráciou sa predchádzalo sporom

Že niektoré typicky mužské vlastnosti, od výšky, ochlpenia, fúzov, hlbokého hlasu, fyzickej zdatnosti a niekedy aj agresivity, môžeme zviesť na tých niekoľko miligramov tajuplnej látky vylučovanej semenníkmi, vedeli naši predkovia už dávno predtým, než bola objavená. Nie nadarmo strážili háremy v Oriente kastráti čiže eunusi, ktorí mali o spanilé dievčatá pramalý záujem.

Chlapcom, ktorí spievali v chrámových zboroch, zase kastrácia chránila čistý hlas pred mutovaním a zhrubnutím. Odstránením pohlavných žliaz produkujúcich pohlavné hormóny, sa predchádzalo aj sporom o trón medzi následníkmi vládnucich dynastií. Preto prišiel o svoju „mužskosť“ napríklad knieža Jaromír (†1035), ktorého dal vykastrovať jeho brat Boleslav III., ktorý nemal dediča. Výhody kastrácie využívali aj poľnohospodári. Všimli si, že samce domácich zvierat, ktorým odstránil semenníky, prišli nielen o plodnosť, ale zmenil sa aj ich vzhľad a povaha: kastrované kocúry pribrali a zleniveli, divokí býci sa premenili na krotkých „baránkov“, ktorí sa dali ochotne zapriahať do pluhov. Kohúti stratili hrebeň a chvostové perá, a rovnako ako býci sa prestali usilovať o priazeň samíc. So stratou libida prišli aj o svoju agresivitu a bojovného ducha. Pri jatočných zvieratách získali hospodári ako bonus nielen rýchlejšie prírastky, ale predovšetkým jemnejšie a tučnejšie mäso.

Hormón ako doping

Práve kapúny, teda kastrované kohúty, využil na výskum nemecký fyziológ a zoológ Arnold Berthold. Keď šiestim pohlavne vyspelým samcom odstránil semenníky, už po niekoľkých hodinách vyhasla ich veľká chuť na párenie. Keď však dvom z nich tkanivo semenníkov znova implantoval do brušnej dutiny, kapúnom nabehol hrebienok a chuť na párenie sa vrátila. Berthold z toho vyvodil, že príčinou týchto zmien je „nejaká účinná látka uvoľňovaná do krvi“, ktorá má na svedomí „mužné správanie“. Hormón bol izolovaný neskôr a nazvali ho testosterón. Výskum však ukázal, že testosterón nie je len motorom sexuálnej túžby, ale zasahuje aj do metabolizmu a imunity, teda urýchľuje regeneráciu celého organizmu. Lekári to využívali napríklad počas druhej svetovej vojny pri liečbe amerických zajatcov z japonských koncentračných táborov. „Testosterón alebo syntetické látky s podobným anabolickým účinkom im pomáhali k rýchlejšiemu zotaveniu,“ vysvetľuje prof. MUDr. RNDr. Luboslav Stárka, DrSc., špecialista na steroidné hormóny. Rovnaký hormón podávali počas druhej svetovej vojny aj nemeckým vojakom, aby podporil ich fyzický výkon a bojovného ducha. Nečudo, že jeho využitie (ale aj ďalších hormónov) čoskoro presiahlo hranice medicíny a začalo slúžiť ako doping v športe. Na berlínskej olympiáde v roku 1936, keď dopingové kontroly ešte neexistovali, podávali vraj testost...