Dnes sú z nich docenti, profesori a úspešní ľudia vo svojich odboroch. V roku 1968 to boli študenti, mladé uchá, ktorých zastihla okupácia Československa na začiatku skutočnej dospelosti. Spomenú si, čo robili práve 21. augusta, keď cudzie vojská vtrhli do Československa? Ako to ovplyvnilo ich život, prípadne život ich rodiny? A uvažovali niekedy o emigrácii?
prof. RNDr. František Ondriska, PhD. (65), parazitológ
1. Bol som druhák na strednej škole. Zobudil som sa na hluk na ulici, prechádzali tadiaľ tanky. Bývali sme v rodinnom dome, doma sme boli s mamou a tromi mladšími súrodencami, otec bol na montážach niekde v Česku. Samozrejme, v prvom momente sme nevedeli, čo sa deje. Keď sme sa z rádia dozvedeli, že sme boli napadnutí armádami Varšavskej zmluvy, prepadol nás strach i panika, čo sa bude diať.
2. Ani nie, udalosti sme pozorne sledovali, rodičia však politicky exponovaní predtým ani potom neboli. Názor na túto dobu, ako aj okupáciu sa u nich ani u mňa nezmenil.
3. Nie, neuvažoval som. Možno to bolo vekom a aj tým, že v rodine sme nemali nikoho politicky angažovaného ani perzekvovaného.
prof. Rastislava Stoličná, DrSc. (70), etnologička
1. Mala som 20 rokov a bola som na prázdninách u starých rodičov v Česku. Keď ráno pustili rádio, myslela som si, že vysielajú reportáž o roku 1945 o oslobodzovaní Prahy. Až po chvíli sme si uvedomili, že je to realita a Rusi sú znova v Prahe. Babička, ktorá prežila dve vojny, ma okamžite poslala nakupovať. Až keď som vyšla do ulíc a videla tanky, tak som si to uvedomila naplno a zľakla som sa, lebo tí vojaci nevyzerali práve najpriateľskejšie! Potom som sa vyše týždňa nemohla dostať do Trenčína, kde sme bývali, lebo nejazdili vlaky.
2. Bola som študentkou vysokej školy a na otázku v čase normalizácie, „ako sa pozerám na príchod Rusov“, som odpovedala, že to bola tragédia, že museli prísť. Mala som síce obavy, ako si to vysvetlia, ale nemala som problémy ukončiť štúdium.
3. Ja nie, ale rodina môjho priateľa áno. Keď to povedal mojim rodičom, tak boli proti. Tak sme tu všetci zostali a dlho mi to rodina, do ktorej som sa vydala, vyčítala. Napokon aj moji rodičia v čase normalizácie priznali, že ma mali pustiť.
Ivan Popovič, (73), výtvarník a spisovateľ
1. Vtedy som pracoval v Novom Sade vo vtedajšej Juhoslávii ako grafický redaktor Vydavateľstva Obzor, ktoré vydávalo noviny, časopisy a knižky pre našich dolnozemských Slovákov. Doma som zanechal ženu a prvorodeného syna, ktorý mal ešte len pár mesiacov. Direktor vydavateľstva mi v istej chvíli ponúkol, že mi dajú v Novom Sade byt. Povedal mi: „Doveď ženu i syna, vieš, u vás sa chystajú všelijaké nedobré veci!“ To, čo on už vedel, som ja ani netušil. Vrátil som sa v lete domov a za peniaze, čo som zarobil, sme si urobili nádhernú dovolenku na Jadrane. A potom zas domov, teda presnejšie do slobodárne, kde sme bývali v jednej malej izbičke. Bola to bývala YMCA, domov katolíckej mládeže, t. č. Domov Československého zväzu mládeže (neskôr Socialistického zväzu mládeže). Bývali sme tam aj my – zopár redaktorov Vydavateľstva Smena. Na druhý deň po tom, čo sme sa vrátili – ešte ani plavky nám poriadne nevyschli – ma zobudila moja žena, že vonku je nejaký nezvyčajný hluk! To po Karpatskej ulici, ktorá sa križovala s vtedajšou Ulicou maršala Malinovského – predtým a dnes zasa Šancová – šli sovietske tanky. Zapli sme rozhlas po drôte a padla mi sánka. Už mi došlo, čo mi to ten direktor z Obzoru hovoril.
2. Vždy som rád kreslil, tak som azbukou k svojim nie celkom slušným kresbám pripísal: „Zachvatčiki, idite damoj!“ Okupanti, choďte domov! Ja som kreslil a môj kamarát Vinco, funkcionár zväzu mládeže, lepil tie plagátiky rovno na križovatke pred YMCA na ruské tanky.
3. Kam už by som vtedy v tom šesťdesiatom ôsmom emigroval? A kam dnes? Napokon, i tak si myslím, že najväčší dobrodruhovia zostávajú tu doma.
MUDr. Jindra Holíková (70), hygienička
1. V auguste toho roku som bola doma, v Brne po...
Zostáva vám 85% na dočítanie.