Slovenský ultrabežec ERIK HÜBNER (41) prebehol za život desiatky tisíc kilometrov a zúčastnil sa na mnohých súťažiach pre tých najodolnejších. Ako sa človek cíti pri 100-kilometrovom behu? Čo ide hlavou počas hodín na nohách? A čo je vlastne ultrabeh?

​Čo je pre vás ultrabeh?
Každý jeden ultrabeh je niečo ako malý životný príbeh, lebo počas tých hodín sa strašne veľa udeje. Nie ako keď prídem z polmaratónu a poviem – vyštartoval som, išiel som takým a takým tempom, tam som si dal pitie, dobehol som do cieľa. Keď niekto rozpráva o 100-kilometrovom ultrabehu v horách, začne večer a ústa sa mu zatvoria nad ránom.

Prečo?
Lebo pri ultrabehu človek prechádza neuveriteľnými myšlienkovými pochodmi, ak sa osamostatní od ostatných, beží aj 3-4 hodiny úplne sám, cez nejaký horský hrebeň, a prechádza od úplného zúfalstva pri stúpaní hore na kopec až po totálnu eufóriu, keď sa na kopec dostane a otvorí sa mu nádherný výhľad. To sú stavy, ako keby bol človek na drogách, ale nie v tom zlom zmysle.

Koľko kilometrov za rok prebehnete?
Zhruba 7-tisíc, čo vychádza takmer 600 kilometrov mesačne. Behám, kde sa dá, kedy sa dá, bežím napríklad do práce a z práce, niekedy bežím len 10 kilometrov denne, niekedy aj 30-40.

Prečo vôbec začne človek behať také extrémne vzdialenosti, na ktoré telo nie je stavané?
Pôvodne som lozil po horách, ale mal som 98 kilogramov a nebolo dobré nosiť takú záťaž so sebou. Začal som behať kvôli schudnutiu, ale beh ma začal baviť viac ako lezenie, takže pred desiatimi rokmi som začal behať systematicky, robiť si plány a zúčastňovať sa na pretekoch.

Najviac koľko kilometrov ste naraz odbehli?
Pred troma rokmi 144 kilometrov, s blúdením vyše 150 počas pretekov Štefánik trail. Z Brezovej pod Bradlom cez kopce do Bratislavy. Po sto kilometroch som mal strašnú krízu, začal ma bolieť pravý bedrový kĺb tak silno, že posledných 30 kilometrov som už len kráčal. Vedel som, že do desiatky sa už neumiestnim, ale chcel som prísť do cieľa. Išiel som so slzami v očiach, ktoré sa zo sĺz od bolesti premenili na slzy od šťastia. Trvalo mi to 24 hodín, ale prišiel som.

Taká vzdialenosť je zhruba ako tri a pol maratónu.
Lenže pri behaní si netreba hovoriť, že už len dva maratóny a som v cieli, lebo to demotivuje. Možno 20 kilometrov pred cieľom sa dá pripustiť si, že už len 20. Ultrabehy sú viac o hlave ako o tele. Keď už telo dokáže bežať 6-7 hodín v nejakom režime, tak dokáže pri správnom dopĺňaní energie bežať aj 12-14 hodín. Hlava však postupne začne pracovať s bolesťou, ktorá vždy príde. Nikdy sa nestane, že by neprišla, takže po 70. až 80. kilometri je to viac o hlave.

Čo ide hlavou? Že načo ste sa to dali?
Presne, po niekoľkých hodinách behu prichádzajú otázky, načo som sa na preteky znova prihlásil, že zasa všetko bolí, že zasa budú otlaky, že pri zbehoch z kopcov čoraz viac bolia prsty, ako narážajú na špičky tenisiek. To treba odfiltrovať a užívať si beh, lebo väčšinou je v prírode, člo...