Jeho preparát Remicade už vyše dvadsať rokov pomáha miliónom ľudí trpiacich Crohnovou chorobou (chronický zápal tráviaceho ústrojenstva), reumatoidnou artritídou (reuma), ulceróznou kolitídou (chronické ochorenie črevnej sliznice) alebo psoriázou (autoimunitné ochorenie kože, ale i kĺbov). S manželkou Maricou založili nadáciu Vilcek Foundation, ktorá každoročne udeľuje ceny emigrantom pôsobiacim v USA vo vede a v kultúre. Newyorskej univerzite venoval časť svojich licenčných práv k lieku Remicade v hodnote vyše 200 miliónov dolárov (teda približne 175 miliónov eur). Ako prežíval druhú svetovú vojnu ako židovské dieťa? A kto stál za jeho emigráciou?

​Ako židovského chlapca vyrastajúceho v Bratislave vás citeľne zasiahla druhá svetová vojna. Aby vás rodičia uchránili pred holokaustom, stali sa katolíkmi a vás na rok schovali do sirotinca, ktorý viedli katolícke mníšky. Ako ste vnímali ako deväťročný chlapec odlúčenie od rodiny?
Myslím, že som úplne presne nechápal, čo sa deje. Čiastočne asi aj preto, že naša rodina nebola nikdy nábožensky založená a židovské sviatky sme doma nikdy neoslavovali. Po nástupe Hitlera k moci sa rodičia radšej nechali pokrstiť a dovtedy som vlastne žiadne náboženstvo nepoznal. To bola asi tá najväčšia zmena, zrazu som totiž náboženstvo mal. Myslím, že som si vtedy ani veľmi neuvedomoval, že sme Židia. Doma sa o tom totiž nikdy nehovorilo.

Prebudilo sa vo vás židovstvo neskôr?
Áno, ku koncu vojny, keď sme boli naozaj v ohrození života, som to, že sme Židia, predsa len vnímal oveľa výraznejšie. A potom hlavne v čase emigrácie. V New Yorku, kam sme v roku 1964 odišli, je veľké percento ľudí židovského pôvodu, rovnako tak na univerzite, kde pracujem, takže som si svoje židovské korene predsa len pripomenul. Tým, že sme však doma nikdy žiadne tradície nedržali, musel som sa rýchlo naučiť, čo znamenajú hlavné židovské sviatky, pretože som o nich nič nevedel. Ostatne, nehovorilo sa o nich ani za socializmu.

Začali ste v Amerike chodiť do synagógy?
Nie, tak ďaleko to nedošlo. Naozaj nie som náboženský typ.

V roku 1944 ste sa s mamičkou ukrývali najprv vo Valaskej Belej a potom v Nitrianskom Rudne u rodiny Javorčekovcov, ktorá žila pred vojnou vo Francúzsku. U nej ste sa tiež dočkali konca vojny. Pocítili ste niekedy strach, že budete odhalení?
Áno. Hoci sme u Javorčekovcov žili s mamičkou pomerne otvorene, pamätám si niektoré momenty strachu celkom živo. Matka mi zakázala hovoriť po nemecky, hoci to bol jeden z troch jazykov, ktorým som hovoril od detstva plynule. Znalosť nemčiny by však bola predsa len u dedinského dieťaťa nápadná. Jedného dňa do domu prišli nemeckí dôstojníci, jeden z nich dofajčil cigaretu a hľadal mies...