Rozpad vzťahu, či už manželského alebo partnerského, so sebou podľa psychológa JERONÝMA KLIMEŠA (50) nesie väčšiu traumu ako prekonaná rakovina. „Po rozchode sme skôr zmrzačenejší ako skúsenejší,“ hovorí odborník, ktorý sám pred rokmi prešiel ťažkým rozchodom aj zhubným ochorením. Prečo napriek tomu rozchodov pribúda a prečo sú drsnejšie ako predtým?

Téma

​Zaujal vás tento článok? Oveľa viac nájdete v časopise Téma, predplatiť si ho môžete TU.

​Skutočne to kontroverzné porovnanie rakoviny a rozchodu platí?
To je dávno známy fakt, len sa tomu nechce veriť. V roku 1967, keď som sa narodil, americkí psychiatri Thomas Holmes a Richard Rahe nechali päťtisíc ľudí, aby zoradili stresujúce udalosti, ktoré sami v živote zažili. Z rebríčka jasne vyplynulo, že stratu partnera – hneď po úmrtí nasledoval rozchod či rozvod – ľudia považujú za horšiu životnú udalosť ako rakovinu, ak ju prekonali. Ľudia, ktorí rakovinu nemali, sa domnievajú, že tá musí byť horšia. Ale je to len psychická ilúzia.

Čím to je, dlhodobosťou následkov?
Pri rozchode sú horšie všetky okolnosti, ktoré majú vplyv na tzv. sociálnu pohodu, well-being. Liečba rakoviny väčšinou trvá trištvrte roka. Ja sám som sa s ňou začal boriť v januári a v tom istom roku v decembri som už bol v rekonvalescencii. Po rozchode som ako-tak začal fungovať až o rok a pol. Pri rozchode obvykle prídete o omnoho viac: o polovicu kamarátov či času s deťmi, viac než o polovicu majetku. Nič z toho rakovina nemá. Tá vyzerá stále rovnako. Nechcete ju na začiatku a nechcete ju na konci. Do rozchodu vletíte s veľkým hurá a zrazu zistíte, že je to niečo úplne iné. A vycúvať z toho nejde...

Úľava neprichádza?
No práve. Ľudia čakajú, že to o tri mesiace budú mať za sebou. Nesmierne naivná predstava. Trvá päť rokov, než sa z rozchodu naozaj spamätáte, a to ešte za predpokladu, že všetko ide dobre.

Lenže keď toto všetko vieme, dostaneme sa do situácie, že si prosto nemôžeme pomôcť...
Ľudia robia najväčšie chyby, keď sú v situácii, že sa cítia zle, ale keď zároveň neexistuje rozumné riešenie, ktoré by viedlo k úľave. Nechce sa tomu veriť, ale niekedy je najlepším riešením nerobiť nič. Tak radil kedysi Dr. Plzák: „Rozhodnite sa – buď spolupracujte s druhým na rozchode, alebo nerobte nič.“ Sme totiž geneticky naprogramovaní, že keď sme v nepohode, máme nutkanie niečo urobiť, aspoň do niečoho kopnúť. Napríklad všetci vedia, že život so psychopatom je naozaj šialený. Ale zabúdajú, že rozvod s ním je skutočné peklo.

Odporúčate radšej sa zmieriť so životom s psychopatickým partnerom?
Poviem vám príklad: žena má sedemročného syna, manžel nebýva doma a hovorí jej, že je lenivá krava, do všetkého jej kecá, ale permanentne na ňu kašle. Ona je na tom objektívne zle. Ale v okamihu, keď sa s ním rozvedie, on sa objaví na scéne s dvojnásobnou razanciou: „Bola si u doktorky? Čo ti povedala? Ako to, že od nej nemáš správu? Toto mi nestačí, napíš mi to podrobnejšie. Čo ten chlapec vlastne jedol?“ Starostlivo si ju uloží do hľadáčika a zhruba od ôsmich do štrnástich rokov toho dieťaťa ju neustále dusí. Každý deň mu musí písať reporty a vrieska na ňu pri každom odovzdávaní syna. Zameria sa na syna a vytvorí si životnú métu poštvať toho chlapca proti nej. Takže u rozvedených matiek jedináčikov je navyše veľká pravdepodobnosť, že keď bude mať syn štrnásť, ona oňho úplne príde, pretože syn ju zavrhne a pristúpi na otcove argumenty. Počúvam od klientov: „Chcem sa s ním...