Atol Bikini bol kedysi tropickým rajom. Pred sedemdesiatimi rokmi však poslúžil pri testovaní amerického jadrového arzenálu. Teraz sa na neho po mnohých rokoch vydali vedci. Prekvapilo ich, v ako dobrom stave je miestna fauna a flóra. Atol bol pritom pred rokmi vyhlásený za takzvanú nukleárnu pustatinu.
Atol Bikini bol v päťdesiatych a šesťdesiatych rokoch minulého storočia jednou z hlavných testovacích oblastí amerického jadrového programu. Na ostrovčeku aj v jeho bezprostrednom okolí sa v priebehu rokov odohrali desiatky jadrových testov. V roku 1954 bola na atole pri teste Castle Bravo odpálená tiež vodíková bomba.
Atol prekypuje životom
Na atol sa v uplynulých mesiacoch vydali vedci zo Stanfordskej univerzity. Na mieste ich čakalo prekvapenie. Namiesto pustatiny tu objavili životom kypiace spoločenstvo. Podľa profesora Steva Palumbiho tunajší biotop preukázal neuveriteľnú odolnosť. Vedie si lepšie aj v porovnaní s biotopom v černobyľskej oblasti, kde zvieratá vykazujú aj dnes celý rad mutácií, ktoré sú dôsledkom silného ožiarenia, píše The Guardian.
Palumbiho tím objavil vo vodách okolo atolu húfy rýb, narazil tu na tuniaky aj žralokov. Priamo v kráteroch, ktoré pri atoloch zostali po explóziách jadrových náloží, sa dnes nachádzajú koralové útesy o rozmere menších áut. Brehy potom obývajú tisíce krabov palmových.
Práve na tento druh krabov sa pritom výskumníci zamerali. Dožívajú sa totiž až šesťdesiat rokov a mnohé si tak pamätajú bezprostredné následky jadrového testovania. Vedci na nich môžu dobre sledovať, ako ožiarenie ovplyvňovalo stavbu ich DNA. U rýb by takéto sledovanie bolo zbytočné. Väčšina pôvodných exemplárov už dávno uhynula, mladšie populácie sú potom vystavené iba malej radiácii.
Ľudia sa na atol zrejme nevrátia
Aj keď sa tu darí zvieratám i rastlinám, ľudia tu stále žiť nemôžu. Pred testami americká vláda do širšieho okolia vysťahovala všetkých 167 pôvodných obyvateľov atolu. Aj napriek tomu mnohí z nich trpeli následkami ožiarenia. Teraz sem z času na čas zavítajú len výskumníci a správcovia ich vybavenia. UNESCO atol v roku 2010 zaradilo na svoj zoznam chránených území.
OSN o dva roky neskôr vydala správu, v ktorej opisuje nezvratnú kontamináciu životného prostredia atolu. "Voda na atole kvôli ožiareniu nie je pitná, plody mora sú nejedlé a kontaminácia pôdy znemožňuje farmárčenie," píše sa v správe.
Pôvodní obyvatelia atolu dlho dúfali, že sa jedného dňa budú môcť vrátiť domov. Ich čakanie však bolo márne. Žiadny z nich už nežije. Ich potomkovia už po živote na odľahlom ostrovčeku netúžia.