Od obsadenia Francúzska nacistickým Nemeckom v máji 1940 v rámci druhej svetovej vojny sa postupne menilo aj postavenie miestnej židovskej menšiny. Prvé protižidovské nariadenia boli vydané už na jeseň 1940, hlavná vlna potom prišla od roku 1942, teda po vyhlásení holokaustu nacistami, keď začalo vyvražďovanie Židov.
V Paríži a jeho predmestiach bolo pred 75 rokmi, 16. a 17. júla 1942, zatknutých v rámci hromadného zatýkania známeho ako Rafle du Vélodrome d'Hiver (Razia zimného velodromu) 13 152 osôb (z toho 4 115 detí), ktoré boli ďalej deportované do nacistických vyhladzovacích táborov. To bola viac než štvrtina z celkového počtu 42-tisíc francúzskych Židov poslaných v roku 1942 do Osvienčimu. Z nich sa po skončení vojny vrátilo len 811, z Parížanov prežilo len 25 dospelých a niekoľko detí.
Konferencia vo Wannsee
Nacistický holokaust prebiehal už od prepadnutia ZSSR v júni 1941, ku koordinácii vyvražďovania Židov potom poslúžila porada v berlínskej vile Wannsee v januári 1942, po ktorej sa kolesá holokaustu roztočili naplno: nacisti a ich pomáhači zavraždili pri tejto genocíde za necelé štyri roky (od leta 1941 do konca vojny v máji 1945) na šesť miliónov Židov, teda asi dve tretiny Židov v Európe.
Francúzsko patrilo za vojny k tým krajinám, kde bolo zachránených relatívne dosť Židov. V roku 1940 tu žilo na 330-tisíc Židov, z ktorých bolo do vyhladzovacích táborov odvezených cez 75-tisíc (z ktorých zahynulo 72 500), čo znamená, že holokaust prežilo 75 percent francúzskych Židov.
Prišiel aj Eichmann
Z blízkych krajín prežilo napríklad 55 percent Židov z Belgicka či len 20 percent holandských Židov. Najviac, asi 90 percent Židov, bolo vyhladených v Poľsku, pobaltských štátoch, Nemecku či Rakúsku, cez 80 percent v Česku a na Slovensku. Z percentuálneho hľadiska bolo zachránených pomerne dosť Židov okrem Francúzska napríklad aj v Taliansku, Luxembursku či Bulharsku (na 80 percent).
O záťahu v Paríži v roku 1942 neexistuje žiadny archívny obrazový materiál, na mieste velodromu (v roku 1959 bol zbúraný) neďaleko Eiffelovej veže je teraz námestie s pomníkom židovského utrpenia. Záťah sa stal symbolom kolaborácie francúzskej vlády vo Vichy na čele s maršalom Philippom Pétainom s nacistickým okupantmi. Fakt, že sa na deportáciách Židov podieľali sami Francúzi, patrí k najbolestnejším kapitolám francúzskej histórie.
Prvé rokovania medzi francúzskymi úradníkmi a okupačnými silami k židovskej otázke v Paríži sa konali začiatkom júla 1942. Kapitán SS a šéf nemeckej polície vo Francúzsku Theodor Dannecker potom oznámil, že záťah sa bude týkať francúzskych, ale aj všetkých nemeckých, rakúskych, poľských, českých, ruských i ďalších skupín Židov všetkých vekových skupín. K ďalšiemu rokovaniu bol prizvaný aj strojca holokaustu Adolf Eichmann.
Smer Dachau
Riaditeľ mestskej polície v Paríži Émile Hennequin vydal rozkaz, aby strážnici a inšpektori po overení identity Židov vykonali okamžité zatknutie, nediskutovali s nimi či neprejednávali ich zdravotný stav. Všetci mali byť prevezení do zberných centier a úkony mali vykonávať s maximálnou rýchlosťou, bez zbytočných slov a komentárov.
Hromadné zatýkanie prebehlo 16. a 17. júla, na záťahu sa podieľalo aj 9-tisíc parížskych policajtov a žandárov. Niektorým ľuďom sa podarilo uniknúť vďaka varovaniu odboja alebo niektorých policajtov.
Po zatknutí bola časť Židov prevezená autobusmi do koncentračného tábora v Drancy severne od Paríža. Ďalšia časť bola zhromaždená na velodrome, ktorý slúžil ako dočasné väzenie. Velodrom mal sklenenú strechu, ktorá bola kvôli možným náletom natretá tmavomodrou farbou. Preto v ňom bolo neskutočné teplo, navyše boli okná kvôli bezpečnosti zatvorené.
Asi 7-tisíc ľudí tu bolo uzavretých päť dní bez jedla len s jedným prívodom vody. Tí, ktorí sa snažili utiecť, boli zabití na mieste. Asi 100 zatknutých spáchalo samovraždu. Potom boli väzni prevezení do táborov v Drancy, Beaune-la-Rolande a Pithiviers v departemente Loiret a odtiaľ deportovaní do vyhladzovacích táborov na území tretej ríše.
Historické slová
Hoci bol daný polícii príkaz, že sa záťah nevzťahuje na deti mladšie ako 16 rokov (tento vek bol stanovený, aby sa vytvorilo zdanie, že ľudia budú poslaní do Nemecka na prácu), zrušil minister Pierre Laval následne tento rozkaz z "humanitárnych dôvodov", aby neboli rodiny oddelené. Najmladšie dieťa poslané do Osvienčimu na Lavalov rozkaz malo 18 mesiacov.
Francúzsku po vojne dlho trvalo, kým úlohu štátu v deportáciách francúzskych Židov priznalo. Až v roku 1995, krátko po svojom prvom zvolení, predniesol prezident Jacques Chirac historické slová, na ktoré po desaťročia židovská komunita čakala. "Zločinnému besneniu okupantov sekundovali Francúzi, francúzsky štát," povedal Chirac. "Francúzsko vtedy urobilo nenapraviteľnú vec. Spreneverilo sa svojmu slovu a svojich chránencov vydalo mučiteľom," dodal.
Viacero filmov
Jeho predchodca vo funkcii François Mitterrand toto gesto odmietol urobiť, lebo podľa neho mal deportácie na svedomí vichystický režim, nie celé Francúzsko. Mitterrand až krátko pred skončením mandátu priznal svoje počiatočné sympatie k režimu vo Vichy, pre ktorý pred odchodom do odboja pracoval.
Krajne pravicová prezidentská kandidátka Marine Le Penová vyvolala tento rok v apríli búrku nevôle, keď poprela zodpovednosť Francúzska za zatýkanie Židov v Paríži počas druhej svetovej vojny. "Myslím, že Francúzsko nie je zodpovedná za Vel d'HIV," uviedla Le Penová s tým, že zodpovednosť za akciu môžu niesť len tí, ktorí vtedy mali skutočnú moc, čiže nemeckí okupanti.
O záťahu bolo natočené niekoľko filmov, napríklad v roku 1976 film Pán Klein s Alainom Delonom v hlavnej úlohe alebo v roku 2010 filmy Záťah (La Rafle), v ktorom hrá Jean Reno a ktorý rozpráva príbeh očami jedenásťročného Josepha Weismana, a snímku Kľúč k minulosti (Elle s'appelait Sarah) s Kristin Scottovú-Thomasovou v hlavnej úlohe.