Počas bitky o Britániu, ktorá vypukla pred 77 rokmi a pri ktorej mnohí z ostrovanov už pomýšľali na najhoršie, sa objavili obrnené vozidlá s betónovým "pancierom". Mala brániť predovšetkým letisko proti prípadným nemeckým výsadkom.
Keď sa Nemci v poslednej tretine astronomickej jari 1940 rútili Francúzskom, bolo snáď už každému v Spojenom kráľovstve nadmieru jasné, že na konci septembra 1938 ich predstaviteľ niečo zanedbal. Po porážke Francúzska sa potom Veľká Británia javila ako logické pokračovanie expanzie, hoci v júni nemecká generalita s takým vývojom príliš nepočítala a očakávala skôr uzatvorenie separátneho mieru.
Nedostatok obrnenej techniky mal spasiť zúfalý nápad
Beh dejín sa však týmto plánom vyhol veľkým oblúkom a 10. júla 1940 začala letecká Bitka o Britániu. Obrancovia počas nej nemeckú inváziu dokonca vážne očakávali. Aj keď na miestach oboznámených so skutočným stavom vecí panika vyložene nepanovala, bolo urobené všetko pre zvýšenie obranyschopnosti krajiny, vrátane využitia improvizovaných prostriedkov.
Britov strašili predstavy výsadkov na letiskách, ktoré nemecké výsadkové jednotky už úspešne praktizovali pri dobývaní Nórska v apríli. Na ich likvidáciu by boli optimálnymi zbraňami tanky alebo obrnené automobily. Táto technika sa mohla v priestore letiska a jeho okolí operatívne pohybovať a pritom svoje posádky účinne kryť proti väčšine druhov zbraní výsadkárov. Lenže obrancovia trpeli akútnym nedostatkom obrnencov, mnoho ich stratil už vo Francúzsku expedičný zbor (BEF, British expeditionary Force), keďže časť bola stratená v boji, časť pri ústupoch a pre zvyšok neboli kapacity pri evakuácii z pobrežného mesta Dunkerque.
Nedostatok obrnenej techniky mal v tej zúfalej dobe spasiť rovnako zúfalý nápad. Prišla s ním stavebná spoločnosť Concrete Ltd., či skôr jeden z dvoch zakladateľov spoločnosti, Charles Bernard Mathews. Ako už názov napovedá, firma pracovala s betónom - vyrábala prefabrikované betónové a železobetónové stavebné elementy. Nápad Mathewsa spočíval vo výrobe obrnených automobilov s betónovou nadstavbou, ktorá bola jednoduchá na výrobu a zároveň šetrila "vzácne" kovy - v tomto prípade pancierovú oceľ.
Mathews spoločne s Johnom G. Ambrosom (spoluzakladateľ Concrete Ltd. v roku 1919) slúžili za prvej svetovej vojny ako dôstojníci v Zbore kráľovských ženistov (Royal Engineers), kde navrhli jednoduché betónové guľometné hniezda stavané z prefabrikátov. Počas vojny ich výroba bežala v dvoch veľkých betonárkach vo Francúzsku. A betónové obrnené vozidlo, vytvorené vo Veľkej Británii o viac ako dve dekády neskôr, nebolo vlastne nič iné, než obdobné, ale navyše mobilné guľometné hniezdo.
Bison
Mathewsove betónové obrnené vozidlá dostali meno Bison podľa ochrannej známky spoločnosti Concrete Ltd. (Tá okrem iného pôsobí dodnes pod názvom Bison Manufacturing Limited). Ich riešenie sa vyznačovalo veľkou jednoduchosťou, výrobca použil staršie (mnohokrát značne ojazdené, avšak funkčné) dvojnápravové a trojnápravové úžitkové vozidlá (6x4 a 4x2), z ktorých odstránil úžitkovú nadstavbu, karosériu kabíny a iné zbytočné veci a na takto získaných podvozkoch zhotovil nadstavby z betónu.
Hrúbka "betónového panciera" bola 6 palcov (približne 150 mm), pri testoch odolával streľbe protipancierovým strelivom z guľometu BREN. Väčšina zdrojov uvádza použitie nevystuženého betónu, niekedy sa však píše o železobetóne. V skutočnosti mohli existovať oba varianty. Detaily výroby týchto improvizovaných bojových prostriedkov nenávratne upadli do zabudnutia, aj celkový objem produkcie Bisonov sa udáva v širokom rozmedzí 200 až 300 kusov.
Podľa hrubého delenia existovali tri typy Bisonov, ale typov nákladných vozidiel slúžiacich ako donorov podvozkov bolo oveľa viac. Aj Bisony v jednej typovej skupine mohli vykazovať nápadné rozdiely tvarové, rozmerové a ďalšie.
Na tri typy sa Bisony delili podľa základných znakov riešenia betónových nadstavieb. Typ 1 mal plne uzavretú kabínu vodiča a malý oddelený bojový priestor zhora uzavretý iba lanami, typ 2 mal naopak kabínu zhora zakrytú plachtovinou a betónom zhora zakrytý bojový priestor. Najvyspelejší typ 3 mal kabínu aj bojový priestor riešený v jednom celku a tento celok bol betónom zhora uzavretý, komunikácia obsluhy zbraní s vodičom tak mohla byť bezprostredná.
Predchádzajúci opis rozdelenia na jednotlivé typy treba brať s rezervou. Priestory bez betónovej strechy niekedy boli zakryté pletivom, a toto zakrytie (plachtovinové aj pletivové) slúžilo ako ochrana proti vhodení ručných granátov do interiéru (granát sa odrazil, prípadne skĺzol).
Vstup posádky sa riešil padacími dverami (poklopom) v drevenej podlahe, u niektorých vozov s otvorenými sekciami (pravdepodobne u tých z počiatku výroby) bol vstup cez bočnú stenu. Posádka sa skladala z dvoch mužov v kabíne vodiča a minimálne dvoch mužov v bojovom priestore (do väčších vozidiel sa ich vošlo oveľa viac).
Predpokladané bojové nasadenie
Je potrebné zdôrazniť, že bojové nasadenie vozov Bison by sa líšilo od nasadenia klasických obrnených vozidiel. S pohybom sa počítalo iba v obmedzenom rozsahu. Pri prípadnom nemeckom výsadku by Bison spravidla prišiel na svoju pozíciu, odkiaľ by viedol z bojového priestoru guľometnú paľbu na nepriateľa, pričom presunov počas boja by sa konalo minimum.
Staré a nie príliš silné motory by nejaké divoké akcie ťažkých betónových vozidiel ani neumožňovali, ale na ich občasnú jazdu po rovných povrchoch leteckých základní boli dostatočné. Naviac sa Bisony mohli rozmiestniť po ploche tak, že by pristávajúcim výsadkovým vetroňom či motorovým dopravným lietadlám hrozili kolízie s touto tvrdou hmotou.
Okrem toho sa vozidlá Bison v menšom meradle nachádzali aj u jednotiek domobrany (Home Guard), kde strážili križovatky ciest na anglickom vidieku. Väčšina Bisonov bola zrušená pravdepodobne až po vojne, ale je pravda, že po bitke o Britániu už bola ich existencia v podstate zbytočná, a tak ich ochrana leteckých základní držala iba v zálohe.