Pred päťdesiatimi rokmi sa začala Šesťdňová vojna. Po šiestich dňoch bojov skončila jednoznačným víťazstvom Izraela nad Egyptom, Sýriou a Jordánskom. Židovský štát pritom strojnásobil svoje územie.
Následky konfliktu pociťuje región dodnes. Spomínajú na neho tiež tí, ktorí sa pred rokmi chopili zbrane. Pamätajú si kruté výjavy aj pozitívne detaily, ktoré ich vytrhli z vojnovej vravy. Nezáleží pritom, na akej strane bojovali.
Jicchak Jifat do bojov Šesťdňovej vojny zasiahol ako člen výsadkovej jednotky. Stal sa jedným z ústredných hrdinov slávnej fotografie Davida Rubingera, ktorá zachytila trojicu izraelských vojakov oslavujúcich dobytie Múru nárekov.
Pred päťdesiatimi rokmi, tesne pred vypuknutím bojov, mal 23 rokov. Vyučoval na jednej zo škôl v Tel Avive. "Vtedy som mal hodnosť desiatnika. Keď egyptský prezident Gamal Násir zavelil k blokáde Tiranskej úžiny, začali Izraelčanov povolávať do zbrane," zaspomínal Jifat pre portál The Guardian.
Vyslanci armády si pre neho prišli 23. mája. "Do uší ma udrel zvonček. Otvoril som dvere a zbadal som chlapca a dievča vo vojenských uniformách. V ruke mali môj povolávací rozkaz. Behom pár minút som mal zbalené," rozpráva.
"Teraz to vyzerá, že skutočný mier už nikdy nedosiahneme"
Konflikt, ktorý do histórie vošiel ako Šesťdňová vojna, naplno prepukol 5. júna 1967. "Prvý deň vojny som bol so svojou jednotkou v kibuci neďaleko leteckej základni Tel Nof. Čakali sme na rozkazy k zoskoku na mesto Aríš na Sinaji," opisuje. K jednotke sa však doniesla správa, že Jordánci začali bombardovať Jeruzalem. K vojakom sa doniesli zvesti o obetiach. Jifatovu jednotku tak velenie prevelilo do Jeruzalema.
Vojakov čakala dlhá cesta autobusom. Do mesta sa dostali o polnoci. Jifat si dodnes spomína, akého privítania sa im dostalo. "Ženy a dievčatá nás hostili kávou a koláčmi. Až ma z toho začal bolieť zub. Manžel jednej z žien bol našťastie zubár. Miesto mi umŕtvil a bolesť prešla. Potom sme začali postupovať smerom k Muničnému vrchu (Givat HaTachmošet, jedno z kľúčových miest ovládaných jordánskymi vojakmi, pozn. red.)," spomína Jifat.
Z diaľky počuli zvuky jordánskeho bombardovania. Vojna vstupovala do druhého dňa. "Keď sme sa dostali k Muničnému vrchu, zaujali sme pozície. Okolo základne bol natiahnutý ostnatý drôt. Jeden z našich chalanov ho odpálil. Dostali sme sa dovnútra. Zákopy boli veľmi priame. Boli sme pod ťažkou paľbou. Jeden môj kamarát dostal zásah bazukou a zomrel. Pokračovali sme dopredu, až došlo na súboj jeden na jedného. Jordánci bojovali statočne," popisuje stret s jordánskymi vojakmi.
V jednej chvíli mu došli náboje. Keď dobíjal, kúsok od seba zbadal jordánskeho vojaka, ako na neho mieri. "Skočil som na neho a udrel ho svojou zbraňou, kopol som ho tiež medzi nohy. Potom som ho zastrelil. O pár hodín neskôr bola bitka na konci. Vrch sme dobyli," rozpráva. Vtedy netušil, že prešiel jednou z najťažších pozemných bitiek celého konfliktu.
Vojaci potom smerovali na jeruzalemský vrch Skopus. Okolo poludnia vstúpili bez odporu Levou bránou do Starého Mesta. Pri prestrelke pod vrcholom prišli o jedného z veliteľov. Pri postupe k Chrámovej hore sa museli vysporiadať s ostreľovačmi. Ďalej smerovali k Múru nárekov. "Bol to pre mňa druhý deň bojov. Cítil som príval emócií, keď som sa mohol dotknúť kameňov v stene," opisuje. Neskôr popoludní tu s kamarátmi z jednotky pózoval pre slávnu fotografiu.
K vojakom sa postupom hodín dostala informácia o sýrskom ostreľovaní na severe krajiny pri Golanských výšinách. Jednotka sa mala presunúť. Vojnové snaženie však po šiestich dňoch prerušila mierová dohoda. Jifat s odstupom času tvrdí, že vojna, počas ktorej Izrael obsadil východný Jeruzalem, Západný breh Jordánu, Gazu či Golanské výšiny príliš dobrého nepriniesla. "Uvedomili sme si, že sme si podmanili iných ľudí. Teraz to vyzerá, že skutočný mier už nikdy nedosiahneme," myslí si.
Z nákupu do jordánskej armády
Na druhej strane barikády počas Šesťdňovej vojny bojoval Azzam Abú Saud. Vojna ho zastihla ako mladého študenta, ktorý si užíval voľno. "Mal som vtedy devätnásť, žil som s rodičmi vo východnom Jeruzaleme v Bejt Chanine. V deň, keď začala vojna, som sa vrátil z univerzity v Káhire. Otec mi dal trochu peňazí, nech zájdem kúpiť zeleninu a nejaké ďalšie veci," opisuje.
Prvé zmienky o začatí vojny sa k nemu doniesli z rádia v autobuse cestou do Jeruzalema. "Pár chalanov napadlo, že by sme sa mohli pridať do armády. Rozhodli sme sa dôjsť k Jaffské bráne v Starom Meste. Vo väznici naproti Dávidovom veži si jordánska armáda zriadila základňu," spomína Saud.
Spolu s niekoľkými ďalšími mladíkmi ich vojaci odviezli do Ras al-Amudu, vtedajšej dediny za hranicami mesta (teraz je súčasťou Jeruzalema). Tam je naložili na nákladné autá a odviezli do výcvikového strediska v Jerichu. "Dorazili sme tam asi o jedenástej. Dali nám nejaké armádne oblečenie. Okolo druhej tábor začalo bombardovať izraelské letectvo," rozpráva.
V troskách najprv skončili latríny a kuchyňa, neskôr sklady zbraní. Na tábor padali bomby až do svitania nasledujúceho dňa. "Schovávali sme sa v malých jaskyniach. V stredu ráno prišli rozkazy, aby sme sa presunuli na východ Jordánska. Poslali pre nás dva autobusy. Všetci sa však do nich nevošli, tak som sa rozhodol zostať. Čakal som, až sa pre mňa vrátia. Autobusy však zasiahlo bombardovanie a nikdy sa nevrátili," opisuje.
Spolu s niekoľkými ďalšími vojakmi sa pešo vydali smerom k mostu cez rieku Jordán. "Videli sme veľa vojenskej techniky. Mŕtvych vojakov, ako bezvládne visia z áut," spomína na následky izraelského bombardovania. K mostu sa dostali až o polnoci, hladní a smädní.
Nákladný automobil ich odtiaľto previezol do Ammánu a potom do mesta Zarká na hlavnú základňu jordánskej armády. "Spýtali sme sa tam vojakov, čo máme robiť, ale nikto nevedel. Rozhodli sme sa preto stopovať. Ja som odišiel za príbuznými. Spálil som uniformu a prezliekol sa do civilu," opisuje.
Zvyšok jeho rodiny konflikt prečkal v Bejt Chanine. Izraelské úrady neskôr nariadili demoláciu tunajších domov. "Keď sa o tom dozvedel môj otec, išiel za starostom. To bolo niekedy na začiatku roku 1968. Starosta mu povedal, že sa ospravedlňuje," spomína Saud.
Budúcnosť regiónu po päťdesiatich rokoch od vojny nevidí optimisticky. "Myslím si však, že okupácia skôr alebo neskôr skončí. Za päťdesiat alebo sto rokov," hovorí.