Študent Vashu Tyagi v sobotu večer mieril do baru v centre Londýna, aby oslávil koniec školského roka, keď náhle ľudia okolo neho začali utekať. Utekali pred tromi útočníkmi, ktorí najskôr na moste London Bridge nabehli dodávkou do ľudí, a potom vystúpili a bezhlavo bodali do každého, kto sa im dostal pod ruku.
Policajti zasahujúci na mieste na všetkých volali, aby utiekli a schovali sa. "Očividne nám dali dobrú radu. Mám veľké šťastie, že som ešte tu," zveril sa agentúre AP Tyagi.
Keď sa objavili prvé správy o útokoch v Londýne, polícia okamžite zverejnila na Twitteri výzvu, aby ľudia nachádzajúci sa v mieste útoku utiekli, schovali sa a potom ju kontaktovali. Odborníci sa zhodujú, že stratégia zvaná Run, Hide, Tell (Uteč, skry sa, povedz to) zrejme množstve ľudí zachránila život.
#Londonbridge #boroughmarket #vauxhall pic.twitter.com/a7OciBEBjH
— Metropolitan Police (@metpoliceuk) 3. júna 2017
Čím dlhšie premýšľate, tým menšiu máte šancu na prežitie
"Najlepšia vec, čo môžete urobiť, je dostať sa od zdroja nebezpečenstva čo najďalej to ide," vysvetľuje bezpečnostný expert z glasgowskej univerzity Denis Fischbacher-Smith. "Nie je to však univerzálne riešenie. Nebude to fungovať vždy," upozorňuje.
Podľa stratégie Run, Hide, Tell, ktorú presadzuje samotná britská polícia, by ľudia v prípade útoku mali najskôr utiecť na bezpečné miesto. Ak nemajú kam utiecť, mali by sa schovať a pokiaľ možno sa zabarikádovať. Keď sú relatívne v bezpečí, majú kontaktovať políciu.
Rovnaké princípy vštepuje ľuďom aj francúzska polícia, plagáty s krízovým postupom by mali visieť na všetkých verejných miestach. Cieľom je zabezpečiť, aby ľudia zostávali obozretní a v prípade teroristického útoku vedeli, ako sa zachovať.
Európske návody pre prípad teroristického útoku sú inšpirované americkým štandardizovaným postupom Run, Hide, Fight (Uteč, skry sa, bojuj). Zrodil sa pred piatimi rokmi v Texase pre prípad vyčíňania šialeného strelca. Ak ľudia nemôžu utiecť, ani sa schovať, mali by sa útočníkovi postaviť.
Experti upozorňujú, že táto stratégia skutočne zachraňuje životy, ľudia ale musia konať rýchlo. "Čím dlhšie vyčkávate a premýšľate, tým rýchlejšie sa zmenšujú vaše šance na prežitie," vysvetľuje Larry Barton, odborník na verejnú bezpečnosť z University of Central Florida, ktorý spolupracuje s FBI. Podľa neho je ľahšie schovať sa v škole alebo kancelárii, kde to dobre poznáte. V klube, na ulici či štadióne je to o poznanie ťažšie. A ak sa rozhodnete s útočníkom bojovať, musíte sa do neho pustiť zo všetkých síl.
Smutným príkladom je streľba z minulého roka v nočnom klube vo floridskom Orlande. Kým strelec obchádzal klub, asi 40 ľudí sa niekoľko hodín schovávalo na záchode. Keď konečne vošiel na toalety, všetci sa tlačili v kúte a on začal strieľať do vydeseného davu. Omar Mateen zavraždil 49 ľudí, polícia ho zastrelila až po troch hodinách od začiatku streľby.
Pred niektorými útokmi sa utiecť nedá. To sa stalo napríklad v júli minulého roku v Nice, kde Mohamed Lahouaiej-Bouhlel narazil nákladiakom do davu a zabil 80 ľudí. Obete nemali čas utiecť. Prežili tí, ktorí stačili skočiť z promenády na pláž, alebo ich ich blízki odhodili z cesty.
Nezamrznúť hrôzou
Larry Barton analyzoval 61 útokov z rokov 2006 až 2016, ktoré sa odohrali na verejných priestranstvách ako sú športové štadióny, nočné kluby či reštaurácie. Z jeho štúdie vyplýva, že 73 percent preživších si zachránilo život útekom. Navyše neutrpeli vážne zranenia, maximálne mali vyvrtnutí členok. Ľudia, ktorí sa pred útočníkom schovali, tvoria asi 20 percent preživších, tretina z nich ale bola zranená. Zvyšných sedem percent sa schovávalo a utekalo zároveň.
Prvá rada tak znie jasne: utečte. Lenže kto sa niekedy dostal do skutočného nebezpečenstva, vie, že sa to ľahšie hovorí, ako robí. Človek je totiž evolučne naprogramovaný tak, že v prípade ohrozenia na okamih zmrzne na mieste. Navyše máme tendenciu prijímať okamihy hrôzy s počiatočnou nedôverou, a to ďalej spomaľuje naše reakcie.
"Samozrejme sa musí počítať s tým, že človek, a zvlášť dieťa, ktoré nie je trénované v nejakých bojových aktivitách, strnie a nedokáže nijako reagovať," povedal pre iDNES.cz na začiatku tohto roka odborník na sebaobranu Stanislav Kazbunda.
"Ale v prípade, že trieda detí v minulosti počula, ako sa má ideálne reagovať a zažila simulovaný útok, je pravdepodobné, že aspoň niektorému z nich sa to v prípade reálneho útoku vybaví," dodal bývalý policajt, ktorý dnes učí obranu pred šialenými strelcami.