Rozpory všetkého druhu medzi českými a nemeckými, zvlášť národnými a politickými záujmami sa z rakúsko-uhorskej monarchie preniesli aj do novo vzniknutého československého štátu. Ten bol budovaný na mnohonárodnostnom princípe, takže nielen Česi a Slováci, ale aj Nemci, Maďari, Židia a ďalšie národnosti mali ústavne zakotvené plné národné a občianske práva. Už prvé dva roky existencie nového štátu však poznamenali nemecké separatistické tendencie v pohraničných oblastiach.
Mníchov ako počiatok riešenia
Českí Nemci mali zaručenú možnosť politického pôsobenia, ktorú zastrešovala predovšetkým Nemecká nacionálna strana. Rovnako tak ústava deklarovala ich právo na národný, ekonomický a kultúrny rozvoj prostredníctvom všemožných spolkov a inštitúcií, vrátane nemeckej univerzity.
Zvlášť po nástupe Hitlerovho režimu sa však na program nacionálne militantných Nemcov stále hlasnejšie dostávala tzv. česká otázka.
Tá podľa stúpencov Konrada Henleina mala riešiť národnostné pomery v celom českomoravskom priestore. Od polovice 30. rokov bola stále arogantnějšie stavaná do súvislosti zásadného bytia či nebytia nemeckého národa v centrálnej Európe. Riešenie potom prišlo v podobe bezprecedentnej medzinárodnej dohody uzavretej na popud nacistov 29. septembra 1938 v Mníchove.
Vzápätí však bola česká otázka povýšená na kľúčovú súčasť nacistickej stavby "novej Európy bez hraníc". Po obsadení českých krajín sa stala cieľom nacistickej okupačnej politiky. Jej riešenia sa ujal predovšetkým štátny tajomník Úradu ríšskeho protektora Karl Hermann Frank, ktorý sa nijako netajil nenávisťou a zlobou voči českému národu. Jeho politická pozícia a všeobecná európska situácia mu k radikálnym krokom sprvu príliš nepomáhala. Nijako mu to ale nebránilo v tom, aby na nej pracoval s cieľom zbaviť český národ národného sebavedomia i historického povedomia, ale aj ekonomickej základne. Rozvinutú krajinu sa chystal maximálne využiť v prospech nacistických plánov.
Česká otázka dostala od jari 1940 naviac aj akademický rozmer, keď sa jej začali venovať pronacistickí intelektuáli na Nemeckej Karlovej univerzite (NKU). Viedol ich rektor SS-Standartenführer prof. Wilhelm Saura, špecialista na otázky poľnohospodárskeho osídlenia v Rasovom a osídlovacom úrade SS (RuSHA). Bol menovaný zvláštnym poverencom ríšskeho prorektora pre slovanské vedecké zariadenia. Saura kládol akcent na slavistické štúdia a rasový výskum. Od júla 1940 sa NKU začala v českej otázke silne angažovať a jej závery smerovali k úplnému, konečnému riešeniu - k postupnému zániku českého národa.
Podobné názory zastávali aj sudetské kruhy, ktoré Franka podporovali v jeho vyhladzovacích názoroch voči Čechom. Na konci roka 1940 už nacisti plán odnárodnenia Čechov i Moravanov ani neskrývali.
Heydrich vniesol do „riešenia českej otázky“ obludný systém
Príchodom zastupujúceho ríšskeho protektora Reinharda Heydricha do Prahy nadobudla česká otázka nielen nový obsah, ale predovšetkým razantnejšie naplnenie, plne podriadené heslu jeho protektorátnej misie: "Robiť všetko, čo slúži Európe, ako ju Veľké Nemecko buduje, a zamedziť všetkému a potierať všetko, čo jej škodí! "
Čo škodí Nemeckej ríši a tým aj Európe, dôrazne definoval už na prvom stretnutí s členmi protektorátnej vlády 28. septembra 1941, avšak už bez jej predsedu gen. Aloisa Eliáša, ktorého gestapo zatklo o deň skôr: "Raz tu žijete uprostred osudového európskeho priestoru ... pochopte konečne, že obyvatelia tohto priestoru nemôžu robiť politiku v záujme Londýna a Moskvy ..."
Eliášovým uväznením a oficiálnymi preslovmi v deň vyhlásenia stanného práva, Heydrich slovom a činmi dláždil cestu ku generálnemu plánu riešenie českej otázky, s ktorým nacistické špičky zoznámil 2. októbra 1941 v pražskom Černínskom paláci slovami: "Táto časť Ríše je súčasťou Ríše ... Tento priestor sa musí stať raz nemeckým a Čech nemá v tomto priestore nakoniec čo hľadať ... "
Heydrich hovoril o nutnosti ponemčenia "českej zberby" a naznačil, ako je nutné Čechov rozdeľovať: jednu skupinu tvorili ľudia, ktorí mali "správnu rasu a správne názory", a tie bolo možné ľahko ponemčiť. Druhú skupinu tvorili ľudia sa "zlou rasou a zlými názormi", a tí sa mali odsunúť "niekde na východ".
Základ "rasového národnostného stavu" tvorila stredná vrstva, ktorú Heydrich opäť rozdelil na "rasovo zlých jedincov so správnymi názormi" a "rasovo dobrých jedincov so zlými názormi". S prvými počítal v ríši, ale bolo nutné zabrániť tomu, aby mali deti. Druhí podľa Heydricha "sú najnebezpečnejší, pretože tvoria vodcovskú vrstvu s dobrou rasou". Tú bolo nutné rozbiť: časť pokusne usadiť v čisto nemeckom prostredí a ponemčiť, ale ak by sa osudu zdráhali, bude nutné "postaviť ich k múru!".
K realizácii toho zámeru sa už Heydrich nedostal, mal však nasledovníkov, ktorí "českú otázku" riešili tvrdo a kruto.