Vojnové konflikty v afrických krajinách nemajú pôvod ani tak v politike, ako v boji o nerastné bohatstvo. Vojna v Libérii je toho príkladom.
Libérijská ropa alebo sierraleonské diamanty mohli byť pre milióny Afričanov zdrojom blahobytu, ale je z nich prekliatie. Už roky sa bojuje o ich kontrolu, pretože bojujúce strany potrebujú peniaze na zaplatenie svojich kalašnikovov, uniforiem, topánok a symbolov moci, ako sú satelitné telefóny alebo zrkadlové okuliare.
Jeden z vojnových kniežat je aj libérijská hlava štátu Charles Taylor, ktorý z chamtivosti nevyraboval len vlastnú krajinu. Krátko po prevzatí moci v roku 1997 začal tento päťdesiatpäťročný vládca podporovať povstalcov v susednej Sierra Leone. Výmenou za surové diamanty Taylor rebelom dodával zbrane a muníciu.
Aké lukratívne boli tieto obchody, dokazuje jedna zo správ OSN. Podľa nej oficiálny vývoz libérijských diamantov dosiahol v roku 1999, keď vrcholila občianska vojna v Sierra Leone, 900 000 dolárov. V tom istom období sa do Belgicka dostali ďalšie "libérijské" diamanty v cene 247 miliónov dolárov. Tie boli určite zo Sierry Leone a do Antverp boli prepašované -- Libéria vlastné nálezisko diamantov takmer nemá.
Rovnako Taylor vyraboval aj oblasť dažďových pralesov v juhovýchodnej Libérii. Vzácne a drahé dreviny sa vyvážali do Číny, na čom, samozrejme, dobre zarábal. Dnes sa Taylorov majetok odhaduje asi na dve miliardy dolárov. Keď v júni OSN vydala na vývoz dreva embargo, stratil Taylor jeden z najdôležitejších zdrojov príjmov, a tým aj kontrolu nad celou krajinou.
Libéria je len príkladom toho, do akej miery prítomnosť surovín brzdí rozvoj mnohých afrických krajín. Keď má krajina ako Nigéria alebo Angola bohaté nálezisko ropy, môžu sa z nich obohacovať rôzni vodcovia a rebelanti bez toho, aby niečo urobili pre ekonomiku. Skorumpovaní vládcovia navyše potvrdzujú svoju podporu tým, že rozdeľujú korisť medzi vlastný kmeň, čiže ďalej dochádza k etnickým sporom. Vo väčšine prípadov sa však očividný blahobyt elity krajín nijako nedotkne. Máloktorý z vodcov investuje nelegálne nadobudnutý majetok doma.
Libérijské hlavné mesto Monrovia sa dnes podobá vyhoretej ruine. K málu stále funkčných domom patrí rezidencia Taylora, ktorá sa podobá bunkru, a opevnené veľvyslanectvo Spojených štátov.
Posledná predložená štúdia OSN dospela k názoru, že mnoho konfliktov v Afrike priamo súvisí so silnou závislosťou danej krajiny od jedinej suroviny, ako, napríklad, ropy, diamantov či zlata. Príkladom môže byť aj Kongo, kde už šesť rokov zúri občianska vojna, ktorá pripravila o život zhruba tri milióny ľudí. Rebelanti na východe síce údajne bojovali za demokraciu a viac autonómie, tieto ciele už však dnes nie sú dôležité. Prečo by mali rebeli a ich pomocníci zo susednej Ugandy a Rwandy uzatvárať mier, keď im vojna toľko vynáša?
Libéria, Sierra Leone aj Kongo dokazujú, že moc nad surovinami majú alebo štát, alebo lokálni vojvodcovia. Kto kontroluje štát alebo má mocných pomocníkov, ten sa stane aj bohatým.