Zacarias Moussaoui mal byť dvadsiatym únoscom štyroch lietadiel, ktoré pred 23 rokmi mierili na Dvojičky (Twin Towers), Pentagon a Kapitol, mesiac pred najväčším atentátom v dejinách bol však zatknutý. Vďaka jeho príbehu môžeme skúsiť prísť na to, ako sa z človeka stane terorista.

Moussaoui je globalizovaný moslim, ktorý sa narodil vo Francúzsku, ale pri hľadaní identity kočoval od Maroka a Londýna po Afganistan a USA. Pritom mu nedal spať útlak moslimov od Čečenska a Alžírska po Bosnu a Palestínu. Jeho príbeh ukazuje spojitosť medzi diskrimináciou, ktorú v Európe zažívajú potomkovia imigrantov, a radikalizáciou, ktorú využívajú verbovači al-Kájdy a Islamského štátu.

Ak je na príbehu Zacariasa Moussaouiho (1968) niečo pozitívne, tak snáď fakt, že bol najmladším zo štyroch súrodencov, ktorí mali podobnú životnú skúsenosť, ale radikálnemu islamu sa na rozdiel od neho vyhli. Naopak deprimuje, ako sa jeho starší brat Abú Samad, s ktorým vždy tvorili nerozlučnú dvojku, márne pokúšal Zaca priviesť na správnu cestu, ale ten sa mu stále viac vzďaľoval.

Taliban plánuje za päť rokov vytvoriť 1,5 milióna pracovných miest. Chce prilákať zahraničné investície

Márna snaha zapadnúť

Zacarias hľadal otcovskú autoritu, až ju našiel medzi moslimskými militantmi, pretože o funkčnom rodinnom zázemí v jeho prípade nemohla byť reč. Narodil sa rodičom marockého pôvodu, ktorí sa čoskoro rozviedli, deti skončili v sirotinci. Potom vyrastali s matkou, tá sa však často sťahovala, čím ich vytrhávala od priateľov, zo školských zariadení a koníčkov, na deti nemala čas a neprejavovala im emočnú náklonnosť. Ako Abú Samad spomína v biograficky ladenej knihe o svojom bratovi Zacarias Moussaoui s podtitulom The Making of a Terrorist (2003), oboch bratov vychovávali staršie sestry, ktoré viedli domácnosť.

Dospievanie budúceho teroristu necharakterizovala túžba zneužívať francúzsky sociálny systém a prežívať na dávkach, ale ambície a sny zodpovedajúce francúzskej strednej vrstve. Lenže Zac bol synom marockej upratovačky. A tento trojnásobný handicap, totiž triedny, kultúrny a rasový, ho vždy zas a znova doháňal.

Zac navštevoval dobrú strednú školu a priatelil sa s potomkami advokátov, lekárov a riaditeľov firiem, ktorých ašpirácia a pohľad na svet preberal. Dobre sa aj učil, bol pracovitý a disciplinovaný. Vďaka športovému talentu, prirodzenej inteligencii a vtipu rýchlo zapadal medzi rovesníkov. Začal si tiež desaťročný vzťah s Francúzkou z dobrej rodiny, vďaka ktorej našiel to, čo nenachádzal doma: emočné zázemie, lojalitu, harmóniu, vzájomnosť, srdečnosť, čestnosť a principiálnosť. Túžil po štúdiu na univerzite, exceloval v hádzanárskom klube...

Irán zvažuje presun hlavného mesta. V preplnenom...