Čo priviedlo Emmanuela Macrona k tomu, že sa v otázke Ukrajiny a Ruska postupne premenil z holubice mieru na vojnového štváča?
To je otázka, nad ktorou si v súčasnosti lámu hlavu šéfovia vlád po celej Európe, zatiaľ čo francúzsky prezident sa udomácňuje vo svojej novej úlohe hlavného vyzývateľa ruského vládcu Vladimira Putina na európskom kontinente, uvádza stanica BBC.
Niektoré krajiny ako pobaltské štáty či Poľsko vítajú, že sa prezident Macron zjavne priklonil k ich „realistickému“ hodnoteniu hrozby prichádzajúcej z Kremľa. Iné – najmä Nemecko kancelára Olafa Scholza – tento znovunájdený francúzsky duch bojovníckeho nadšenia skôr vyľakal.
VIDEO: Putin varoval NATO pred „treťou svetovou vojnou", keď sa ho pýtali na poznámky francúzskeho prezidenta o možnosti vyslania západných vojakov na Ukrajinu.
Všetci sú každopádne zmätení a neistí. Nakoľko je nový Macronov postoj úprimný? Keď nedávno odmietol vylúčiť možnosť vyslania francúzskych vojakov na Ukrajinu, išlo snáď len o ďalšie z jeho prekvapení – svedectvo o jeho neukojiteľnej potrebe vyvolať diplomatický rozruch? A nakoľko je jeho nový postoj čisto politickým kalkulom?
Macronove argumenty
Voľby do Európskeho parlamentu sa blížia a „macronovcom“ hrozí porážka od francúzskej krajnej pravice na čele s Marine Le Penovou a Jordanom Bardellom. Nepoužíva teda Macron tému Ukrajiny len na to, aby vytýčil jasnú deliacu čiaru medzi jeho stranou a opozíciou? Aby zdôraznil kontrast medzi vlastnou čitateľnou bojovnosťou a dávnejším hmlistým kolaborantstvom Le Penovej s Moskvou?
Vo štvrtkovom živom prenose vo francúzskej televízii prezident nepriamo pripustil, že si kladie tieto kľúčové otázky. Avšak spôsobom sebe vlastným sa rozhodol, že nebude tíšiť obavy, ale bude trvať na svojom. Namiesto toho, aby sa pokúsil svoju novo nájdenú varovnú rétoriku mierniť, išiel ju vysvetľovať, píše BBC.
Macron sa teda za svoju „konverziu“ z holubice na jastraba ani trochu nehanbí, pretože podľa jeho názoru muselo jedno nevyhnutne predchádzať druhému. Až po vyčerpaní všetkých možností, ako sa s protivníkom dohovoriť, je podľa neho možné s konečnou platnosťou povedať, že protivník zašiel za hranicu únosnosti.
Po druhé, Macron v rámci svojej obhajoby argumentuje tým, že Rusi teraz povýšili svoje agresívne správanie na úplne novú úroveň. Kremeľ podľa neho v posledných mesiacoch "znateľne pritvrdil".
Ruská ekonomika nabehla na permanentný vojnový stav, zosilnili represie voči domácej opozícii a vystupňovali sa kybernetické útoky proti Francúzsku a ďalším krajinám.
V čase, keď sa Ukrajina zjavne dostáva do defenzívy a na Spojené štáty už nie je spoľahnutie ako na mocného spojenca, Európa podľa Macrona vstupuje do nového prostredia: „Do sveta, kde sa vskutku deje to, čo sme doteraz považovali za nemysliteľné.“
Z toho dôvodu je podľa novej Macronovej doktríny potrebné, aby sa Francúzsko a Európa pripravili na ostrý obrat – mentálny skok z pohodlných istôt jednej umierajúcej éry do drsnej reality novej éry. Vo vedome churchillovskom duchu tvrdí, že ak si chce Európa udržať mier, musí sa pripraviť na vojnu.
Ako tomu vždy u Emmanuela Macrona býva, jeho logika je bezchybná, argumenty nepriestrelné.
Prekážky na domácej aj medzinárodnej scéne
No ako je tiež u Emmanuela Macrona bežné, otázkou je: presviedčať asi dokáže, ale dokáže aj presvedčiť?
Trvalým problémom francúzskej hlavy štátu totiž zjavne nie je nedostatok mozgových kapacít, ale schopnosť premeniť túto inteligenciu na iný talent – vodcovstvo. Schopnosť prinútiť ostatných, aby ho nasledovali. A v tomto konkrétnom prípade, vojny na Ukrajine, zďaleka nie je jasné, či sa k nemu ostatní pridajú.
Najviditeľnejším príkladom je rozkol, ktorý panuje medzi lídrom Francúzska a mužom, ktorý by mal byť v Európe jeho najbližším spojencom – nemeckým kancelárom Olafom Scholzom. V tradičnom francúzsko-nemeckom štýle teraz obe strany na verejnosti urovnávajú prípadné nezhody a formujú povinný spoločný front.
Macron v piatok navštívil Berlín. Bez ohľadu na množstvo vrelých objatí však nemožno zakryť základné nezhody: Francúzsko viní Nemecko zo zdržiavania pomoci Ukrajine a zo zámernej zaslepenosti, keď sa stále spolieha na trvalosť amerického bezpečnostného dáždnika.
Nemecko zasa obviňuje Francúzsko z unáhlenej bojachtivosti, z pokrytectva (francúzske dodávky zbraní Ukrajine v skutočnosti ďaleko zaostávajú za nemeckými) a z macronovského pozérstva.
No aj na domácej scéne je podpora Emmanuela Macrona v otázke Ukrajiny slabšia, ako by očakával. Prieskumy verejnej mienky ukazujú, že prevažná väčšina Francúzov, približne 68 percent, nesúhlasí s jeho postojom ohľadom vyslania západných vojakov na Ukrajinu.
Vo všeobecnejšej rovine, hoci sa väčšina respondentov stavia jednoznačne proti Rusku, agentúra Ifop hlási „postupnú eróziu podpory ukrajinskej veci“.
A ak má jeho nový, nekompromisný postoj k Moskve skutočne volebný podtext s cieľom obnažiť obojakosť krajnej pravice, potom sa zdá, že nefunguje. Podpora krajne pravicového Národného združenia (RN) podľa predvolebných prieskumov len rastie.
Správne pre Európu alebo len Francúzsko?
Vo svojej premene na popredného európskeho bojovníka proti appeasementu si prezident Macron opäť razí novú cestu. Zmocňuje sa vedúcej úlohy a núti Európanov, aby sa vážne zamysleli nad vlastnou bezpečnosťou a nad obeťami, ktoré možno budú čoskoro musieť podstúpiť.
To všetko je, bezpochyby, vítané.
Macronov problém je v tom, že u veľkého množstva ľudí to vzbudzuje zlú odozvu.
Prieči sa im jeho sebadôvera a majú pocit, že príliš ľahko zamieňa to, čo je správne pre Európu a pre svet, s tým, čo je v skutočnosti správne len pre Francúzsko alebo pre neho samotného.