Líder separatistického Náhorného Karabachu Samvel Šahramanjan vo štvrtok nariadil rozpustiť do konca roka všetky štátne inštitúcie. Vyhlásil tiež, že republika Náhorný Karabach od 1. januára 2024 "prestáva existovať".
Dlhodobé konflikty vedú k zániku republiky
Začiatky konfliktu o Náhorný Karabach s desiatkami tisíc obetí, ktorý vedú dve postsovietske republiky - Arménsko a Azerbajdžan, siahajú do začiatkov 20. storočia.
Po boľševickej revolúcii v Rusku a vzniku Sovietskeho zväzu pripadlo toto územie rozhodnutím Moskvy Azerbajdžanu hoci na ňom žilo až okolo 95 percent Arménov. Koncom 80. rokov 20. storočia, s blížiacim sa rozpadom sovietskeho impéria sa spor o túto arménsku enklávu na azerbajdžanskom území výrazne zostril.
Vo februári 1988 deklarovali poslanci Náhornej karabašskej autonómnej oblasti vôľu vystúpiť zo zväzku s Azerbajdžanom a pripojiť sa k Arménsku. Kremeľ to odmietol, čo viedlo k masovým protestom tak v Jerevane, ako aj v Stepanakerte, v hlavnom meste tejto oblasti.
V decembri 1989 podpísali Jerevan a Stepanakert spoločné vyhlásenie o pripojení oblasti k Arménsku a 2. septembra 1991 bola vyhlásená, medzinárodne neuznaná, Náhorná karabašská republika. Azerbajdžan to označil za nezákonný akt.
Konflikt následne prerástol do otvorenej vojny, počas ktorej stratil Azerbajdžan kontrolu nad Náhorným Karabachom a siedmimi, s ním susediacimi oblasťami. Krvavé zrážky sa skončili podpísaním prímeria v máji 1994, o život prišlo pri nich viac ako 30-tisíc ľudí.
Východisko nenašli ani po krvavých zrážkach
Išlo o prvý veľký ozbrojený konflikt v postsovietskom priestore. Ani po tejto vojne sa však nepodarilo nájsť východisko z patovej situácie v Náhornom Karabachu (arménsky názov tohto odštiepeneckého regiónu znie Republika Arcach).
Apely medzinárodného spoločenstva zostávali naďalej nevypočuté - výzvy svetových lídrov na zastavenie násilia, ukončenie bojov a urovnanie sporov nepadali na úrodnú pôdu. "Karabach - to je Arménsko, a bodka!" vyhlásil ešte v júli 2019 počas návštevy Stepanakertu arménsky premiér Nikol Pašinjan.
Nevraživosť medzi oboma etnikami sa vyhrotila a boje v plnej sile opäť započali 28. septembra 2020, kedy sa začala druhá vojna o Náhorný Karabach. Podľa oficiálnych údajov si vyžiadala viac ako tisíc obetí.
Krviprelievanie ukončila 10. novembra 2020 podpísaná deväťbodová dohoda o prímerí. Jeho dodržiavanie mali zabezpečovať ruské jednotky 15. motostreleckej brigády.
Bolestivá dohoda
Predseda arménskej vlády Nikol Pašinjan označil dohodu za "bolestivú". Jerevan prežíval podpis dokumentu veľmi ťažko, veď v súlade s jeho literou prešla časť samotného Náhorného Karabachu a tri s Azerbajdžanom hraničiace oblasti protivníkovi.
Na arménskej vnútropolitickej scéne vyvolal podpis dohody otrasy a v hlavnom meste vypukli protesty.
K posledným ozbrojeným zrážkam došlo nedávno, keď Azerbajdžan spustil 19. septembra v tejto neuznanej republike bleskovú tzv. "protiteroristickú operáciu". Baku požadovalo kapituláciu a odzbrojenie ozbrojených síl regiónu a samorozpustenie miestneho režimu.
Dohoda o prímerí bola dosiahnutá na nasledujúci deň 20. septembra, čo však vyvolalo exodus obyvateľov Náhorného Karabachu z tohto regiónu.
Podľa Jerevanu na územie Arménska doteraz vstúpilo "65 036 násilne vysídlených osôb", pričom v Náhornom Karabachu žilo na základe oficiálnych údajov asi 120-tisíc etnických Arménov.