Od Baltu veje slaný vánok. Park v centre Rigy kričí pučiacou zeleňou, po spletitých cestičkách si zvoľna vykračujú mamičky s kočíkmi a flegmaticky sledujú člny s turistami plávajúcimi po vodnom kanáli. Dôchodcovia rozosiatí po lavičkách opatrne povoľujú kabáty a láskavým lúčom aprílového slnka vystavujú svoje vetché údy. Do Pobaltia konečne dorazila jar.

Šesťdesiatnička Tatiana však príliš dôvodov na úsmev nemá. „Všetko sa zmenilo. S ruským priezviskom sa dnes v Lotyšsku žije veľmi ťažko. Prácu nedostanete. V štátnych službách vôbec, možno v súkromnej firme,“ odpovedá na otázku, ako vojna na Ukrajine zmenila vzťahy väčšinovej spoločnosti k ruskej menšine.

Fínsko s Poľskom túžia po návrate k matičke Rusi, hrozil Putinov top propagandista

Diskriminácia? Podľa Tatiany je také slovo namieste. „Dotklo sa ma to osobne. Mám vysokú školu, tridsať rokov som pracovala v odbore. Hovorím plynule lotyšsky aj anglicky. A teraz už dva roky nemôžem nájsť prácu,“ cnie si drobná účtovníčka na dohľad od sochy Alexandra Puškina.

Najviac Rusov v Únii na hlavu

Je vlastne div, že tu kučeravý klasik so zloženým cylindrom a nepatrným úsmevom na tvári stále stojí. Riga ho dostala pred štrnástimi rokmi od moskovskej radnice, vlani na jeseň sa však objavila petícia za jeho odstránenie. Miestni Rusi to označujú za kultúrne barbarstvo a apelujú na radnicu, že Puškin predsa za putinovskú agresiu nemôže. Čo príde nabudúce? Pálenie ruských kníh?...