Hľadaniu podstaty ruskej duše sa venovali veľkí myslitelia Ruska i Európy. K ich hocikedy až mystickým hypotézam pridajme nejaké historické fakty: napríklad materiálny nedostatok, slabé sociálne služby a pocit ohrozenia, ktoré vedú k súčasnému hnevu a frustrácii.
Ruská duša je široká a záhadná. Rusko nemožno poznať rozumom. Uberá sa osobitou cestou a dá sa v neho len veriť. Pričom Rusi sú leniví, so sklonmi ku krajnostiam, a existujú, len aby dali svetu lekciu. Takáto staronová ruská debata o národnom charaktere prepukla opäť v 90. rokoch 20. storočia, kedy sa pokúšala vysvetliť zvláštnosti ruskej verzie marxizmu, teda boľševizmu.
VIDEO: Ukrajinci odpovedajú na otázku, či sú rovnakí národ ako Rusi
A predovšetkým pochopiť krach reforiem: neschopnosť Ruska prijať západný kapitalizmus, občiansku spoločnosť a demokraciu. Dnes sa podobne naliehavo pýtame, či a ako sa ruské špecifikum prihovára do otázok vojny a mieru. A tiež do krutosti a zločinov na Ukrajine.
Bývalý socialista Nikolaj Onufrijevič Losskij (1870 – 1965), ktorý sa priklonil k pravosláviu, bol spolu s ďalšími kritikmi boľševikov na „lodi filozofov“ vyvezený z Ruska (1922), dožil v exile.
Aby pochopil, čo sa jemu osobne i celej jeho rodnej krajine prihodilo a aké to môže mať do budúcnosti vyústenie, zozbieral výroky ruských klasikov i západných cestovateľov týkajúce sa ruského charakteru a pospájal ich s postrehmi rusofóbov i rusofilov, Rusov z diaspóry i tých, ktorí vlasť nikdy neopustili. Nakoniec na základe nesúrodej koláže pozliepanej z protichodných výrokov ohľadom ruskej duše vyniesol dodnes diskutovaný a tiež kritizovaný súd.
Fanatici viery
Rus je predovšetkým hlboko zbožný. Hľadá absolútne dobro a vďaka pravoslávnemu mysticizmu tenduje k celostnému svetonázoru, keď sa neprestáva pýtať po zmysle dejín a života. Náboženský význam pripisuje tiež utrpeniu a prijíma ho odovzdane ako súčasť pokánia. Fjodor Michajlovič Dostojevskij sa tak napríklad domnieval, že orientácia na Boha Rusom bráni v prijatí pozemských hodnôt, napríklad súkromného vlastníctva, a preto nemôžu rozvinúť plnohodnotný kapitalizmus.
Aj Georgij Petrovič Fedotov ako mnohí ďalší opísal oblúk od socializmu k idealizmu a záujmu o pravoslávie. Podľa neho Moskovská Rus netúžila po bohatstve a sláve; chcela sa stať svätou, čomu podriaďovala svoju politiku.
Na nemeckého cestovateľa Schubarta urobili podobný dojem samotní Rusi. V Rusku našiel ľud poslušný evanjeliu, žijúci v mieri a láske, netúžiaci po moci a nesnažiaci sa svet prerobiť k svojmu materiálnemu prospechu. Usilujú sa len o jedno: preniesť na Rus boží poriadok. A to nielen pre spásu svoju, ale celého ľudstva. Historickou úlohou Ruska je preto preduchovnieť chladný, bezcitný a pretechnizovaný Západ, ktorý Boha stráca. K tomu však nedôjde, kým sa boľševicko-prométeovský revolucionár s prepálenými krídlami nezrúti k zemi a nevráti sa k pravosláviu.
Spisovateľ Michail Bulgakov zase demaskoval náboženskú podstatu „ateistických“ revolucionárov, keď si všimol, že ich vášnivý a exaltovaný fanatizmus nevyviera z racionálneho kalkulu, ale z viery v možnosť ustanoviť na zemi cárstvo božie. Síce bez Boha, zato na vedeckej báze. Losskij v tejto súvislosti konštatuje, že v pravoslávii obsiahnutá túžba po absolútnom dobre a sociálnej spravodlivosti opakovane ústila v pokusy preniesť nebeský ideál na zem a nastoliť kresťanský socializmus.
Boľševici potom síce stratili tradičnú vieru, nie však ideály a kultúrne reflexie v nej obsiahnuté. Trúfalosť ...
Tento článok je určený iba pre predplatiteľov.
Zostáva vám 85% na dočítanie.
Zostáva vám 85% na dočítanie.