Vlakové stanice sú neobyčajné miesta. Denne nimi prechádzajú tisícky ľudí a každý jeden si so sebou nesie kufor s vlastným jedinečným príbehom.
Nachádzame sa v krásnej historickej budove železničnej stanice mesta Przemyśl. Nie je to veľké mesto. Leží v poľskom Podkarpatskom vojvodstve a žije tu približne 67-tisíc ľudí. Možno by ste čakali, že v pondelok večer na stanici veľa ľudí nebude. No je takmer jedenásť hodín a vyzerá to tu ako cez deň.
Hala je plná ľudí. Detí, ktorým už dochádzajú nápady, ako sa hrať. Babička sediaca na lavičke opierajúca sa o stenu, mladé dievča, ktoré si s niekým píše cez telefón, plačúce bábätko, ktorého matka sa ho snaží utešiť. Všetci čakajú na ten istý vlak. Na vlak do Kyjeva.
Späť domov
Od začiatku invázie odišlo z Ukrajiny do zahraničia približne dvanásť miliónov ľudí. Práve poľsko-ukrajinské hranice sa stali najfrekventovanejším prechodom. Od 24. februára nimi prešlo vyše 3,4 milióna ľudí. A mnohí z nich prechádzali práve cez Przemyśl.
Dnes to tu však vyzerá opačne. Ľudia skôr odchádzajú späť domov. Podľa Vysokého komisára OSN pre utečencov sa už začiatkom apríla vracalo na Ukrajinu zo zahraničia okolo 30-tisíc ľudí denne.
„Nikdy som nechcela odísť,“ hovorí 26-ročná Karina, ktorá čaká na železničnej stanici v Przemyśli na vlak do Kyjeva.„Ale moja sestra je tehotná, má ešte jedno malé dieťa a potrebovala sa dostať do bezpečia. Jej manžel s ňou ísť nemohol, preto som s ňou išla ja. Preto som odišla z Kyjeva. Pomohla som jej dostať sa k našej mamine do Talianska, kde je už v bezpečí. A ja idem späť – domov.“
Karina pracuje ako ekonómka. Pracuje, v prítomnom čase, pretože firma aj napriek vojne neprestala fungovať. Len sa presunula do online priestoru. Keď Karina pred dvoma mesiacmi odišla z Ukrajiny, urobila to iba preto, aby pomohla svojej sestre. Ak by to bolo na nej, nikdy by odtiaľ neodišla.
Okrem cestovného kufru má so sebou aj veľký plagát francúzskeho filmu L‘eau vive (Živá voda), na ktorom je portrét známej Pascale Audreyovej. „Kúpila som si ho tu v Poľsku. Kúpila som si ho,“ zdôrazní Karina. Okrem toho, že utekajú z domovov pred bombami, musia ešte niektorým ľuďom vysvetľovať a presviedčať ich, že im neprišli kradnúť prácu a žiť za ich peniaze. „Chcem, aby mi tento plagát pripomínal, že aj v temných časoch sú svetlé okamihy.“
Od začiatku ruskej invázie sa pohyb smerom na Ukrajinu vyšplhal na takmer 4 milióny prekročení ukrajinskej hranice. Toto číslo však predstavuje celkový cezhraničný pohyb ľudí. V nestabilnej a stále sa meniacej situácii je ťažko zistiť presný počet tých, ktorí na začiatku konfliktu odišli a neskôr sa vrátili späť a koľkí sú novinári, dobrovoľníci, lekári či Ukrajinci a Ukrajinky žijúci v zahraničí, ktorí sa rozhodli vrátiť a brániť svoju krajinu. Čo je však ale z doterajších čísel jasné, je klesajúci trend odchodu z Ukrajiny.
Minulý týždeň chodba plná postelí, dnes nič
Nižšie počty prichádzajúcich si všimli už koncom apríla aj neďaleko mesta Przemyśl, v obci Korczowa, ktorá sa nachádza iba päť kilometrov od hraníc s Ukrajinou. „Niekedy sme tu mali aj okolo päťdesiat detí naraz. Dnes máme len jedno,“ hovorí Alexandra, 25-ročná psychologička, ktorá začala v centre v Korczowe pracovať v marci.
Na starosti má detský kútik, ktorý slúži primárne ako pomoc rodičom – hlavne matkám – pokiaľ si potrebujú vybaviť potrebné dokumenty alebo si oddýchnuť po náročnej ceste. „Minulý týždeň bola táto hala plná postelí,“ pokračuje Alexandra a ukazuje na chodbu vedľa, „dnes tu nie je nič.“
Príbehy z celého sveta
Smerom na Ukrajinu necestujú iba Ukrajinci či Ukrajinky. Nadežda je americká fotoreportérka. Americko-česko-slovenská, ako sama o sebe hovorí. Batoh, v ktorom má zbalenú nepriestrelnú vestu, helmu a ostatné ochranné nástroje je taký obrovský, až ju ťahá k zemi. No jej energia prebíja tú jeho. Nadežda je presne tá spoločníčka, ktorú by ste chceli mať po boku pri ťažkých chvíľach alebo pri dlhých cestách vlakom. Ide na Ukrajinu fotiť vojnu. „Je to ťažké,“ hovorí, „no ľudia musia vidieť a poznať pravdu.“
Na konci chodby na vlak do Kyjeva čakajú nenápadne aj dvaja mladí muži. Jeden má 20, druhý 29 rokov. Sú to Česi. Chcú ísť bojovať. Nemajú žiadny vojenský výcvik, jeden z nich nemá dokonca ukončenú ani strednú školu. No ich vôľa pomáhať je silnejšia.
Vlak mešká. Niektorí hovoria, že preto, lebo počas dňa boli železničné trate na Ukrajine bombardované. Ľudia čakajú v dlhom zástupe na vlak, ktorý ich odvezie domov.
O chvíľu v diaľke vidno svetlá. Prichádza vlak z Kyjeva. Ľudia začínajú vystupovať. Niektorých pred stanicou čakajú známi, ktorí ich odvedú do tepla a do bezpečia ich domovov. Iní sa vydajú smerom k stánkom s občerstvením, ktoré pre nich nachystali dobrovoľníci. Niektorí v ceste vlakom pokračujú a nastupujú na ďalší, ktorý ich odvezie zase o kúsok ďalej od bômb, nábojov a skazy. Ešte ďalej od domova. A niektorých nečaká nikto.
Tranzitné miesto
Aj keď mnoho ľudí z Ukrajiny prichádza práve do tohto pohraničného mesta, primárne slúži ako tranzitné miesto, kde sa ľuďom dostane prvá, základná pomoc. Nezostáva ich tu veľa. Väčšina pokračuje do väčších poľských miest alebo do iných krajín (poväčšine) Európskej únie.
K polovici mája sa zaregistrovalo na pobyt v Przemyśli necelých 1500 ľudí. Dostali špeciálne PESEL číslo, ktoré musí mať každý občan s trvalým alebo dočasným pobytom na území Poľska. Toto číslo im umožní využívať sociálne a zdravotné služby, založiť si vlastnú firmu, dá im prístup k vzdelaniu. Pre porovnanie: vo Varšave sa registrovalo viac ako 105-tisíc ľudí a vo Vroclave zhruba 39-tisíc.
Jedným takým centrom na tranzit v Przemyśli je aj stará budova Tesca, z ktorej neziskové organizácie spolu s mestom vytvorili záchytné miesto. Okrem provizórnych postelí, oblečenia, jedla, hygienických potrieb, zdravotnej a psychologickej pomoci majú ľudia možnosť vybrať si, do akej krajiny by chceli ďalej ísť.
„Pripomína mi to cestovku,“ hovorí jeden z dobrovoľníkov, „máte tu ´stánky´, nad ktorými visí vlajka krajiny, ktorej patrí. A vy si idete vybrať vašu tohtoročnú dovolenkovú destináciu. Až na to, že toto dovolenka vôbec nie je.“ Ľudia sa môžu informovať, ako funguje život v danej krajine, či je pre nich možné nájsť si tam prácu, ako je to so školami pre deti a všetky informácie, ktoré potrebujú vedieť na začatie života v novej krajine.
Przemyśl za sa posledné mesiace stal akýmsi „medzinárodným strediskom“. Stretnete tu Talianov, Dánov, Francúzov, Nemcov, Estóncov ale aj Kanaďanov či Američanov. Mesto, ktoré by sa pred pár mesiacmi zrejme nenachádzalo na zozname destinácií, ktoré chcete navštíviť, dnes víta ľudí z rôznych krajín sveta. Každý prichádza so svojím vlastným, jedinečným príbehom. Avšak predsa ich niečo spája: vôľa pomôcť.
Keď sa vraciame späť z nástupišťa, staničná hala je takmer prázdna. Príbehy, ktoré v nej vírili donedávna, odnáša vlak. O chvíľu ich však nahradia nové.
Autorka je študentkou Katedry žurnalistiky FiF UK. Reportáž vznikla s finančnou podporou Európskej únie a Medzinárodného vyšehradského fondu.
Sekcia HN Globálne vznikla v rámci programu Svet medzi riadkami, ktorý v spolupráci s HN realizuje mimovládna organizácia Človek v ohrození a Katedra žurnalistiky na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského. Program spolufinancujú SlovakAid, Medzinárodný vyšehradský fond a Európska únia.
