"Rozbiješ lebku národného vraha číslo jedna a nepokúsiš sa utiecť. Postavíš sa nohou na jeho mŕtvolu a vzdáš sa polícii, ktorá si pre teba príde a spúta ťa." Takto chladnokrvne inštruoval Šahan Natali Solomona Tehlijara chystajúceho sa spáchať atentát.
Nešlo pritom o jeden útok, ale o sériu naplánovaných atentátov. Táto tajná akcia bola pomenovaná podľa gréckej bohyne pomsty a niesla názov Operácia Nemesis.
Páchatelia musia zaplatiť životom
V moslimskej Osmanskej ríši boli kresťanskí Arméni cudzorodým prvkom a museli čeliť štvavej kampani, ktorá im neoprávnene pripisovala zodpovednosť za porážky ríše. Nenávisť vyústila v udalosti z obdobia 1. svetovej vojny dnes známe ako genocída Arménov, ktorá bola organizovaná čelnými predstaviteľmi Osmanskej ríše.
Neskôr boli síce osmanským vojenským tribunálom jej strojcovia z radov Mladoturkov – reformné politické hnutie v osmanskom Turecku – odsúdení na smrť, no na konci procesov boli oslobodení. Po vojne sa navyše rozutekali do európskych hlavných miest, kde žili pod falošnými menami, pripomína web operationnemesis.com.
Medzitým na troskách Osmanskej ríše vznikol štát Arménov. Politická strana Arménska revolučná federácia, ktorá sa už v Osmanskej ríši pomocou ozbrojeného odporu snažila chrániť Arménov, rozhodla v roku 1919, že hlavných strojcov genocídy potrestá. Otcom myšlienky bol Šahan Natali. Dokonca bol vytvorený zoznam ľudí, ktorí musia zaplatiť životom.
Jednotkou na zozname bol hlavný strojca genocídy, popredný predstaviteľ Mladoturkov a bývalý osmanský minister vnútra Talat Paša. Jeho život mal ukončiť vtedy 24-ročný študent Solomon Tehlijar, ktorý mal po vražde počkať na políciu a nechať sa zatknúť. Natali mal totiž v pláne celú záležitosť pred súdom spolitizovať a zatiahnuť do procesu aj ďalších ľudí zodpovedných za genocídu.
„Zrazu sa mŕtve telo mojej matky postavilo“
Talat Paša kráčal spolu s manželkou ulicou na západnom predmestí Berlína, keď mu na rameno poklopal neznámy muž predstierajúc, že sa chce zoznámiť. Potom vytiahol revolver a Talata Pašu ranou do hlavy zabil, druhou ranou zranil jeho manželku. Takto vraždu z 15. marca 1921 spáchanú Solomonom Tehlijarom opísal americký denník The New York Times.
Ostatky Talata Pašu boli vo februári 1945 prevezené z Berlína do Istanbulu, pozrite si video z jeho pohrebu v tureckom hlavnom meste:
„Nie som vinný, pretože moje svedomie je čisté. Štyri dni pred týmto skutkom sa mi opäť vyjavili scény z masakru v Erzerume. Videl som ležiace mŕtvoly mojej matky, brata a znásilnených sestier. Zrazu sa mŕtve telo mojej matky postavilo, prišlo predo mňa a povedalo: Vieš, že Talat Paša je tu a aj tak si absolútne ľahostajný. Preto viac nie si mojim synom. Potom som sa zobudil a definitívne som sa rozhodol, že zabijem Talata.“
Ide o útržok zo svedectva Tehlijara pred nemeckým súdom, ktorý ho po krátkom procese v júni 1921 oslobodil. Rozhodnutie súdu prihliadalo aj na to, že paša bol zodpovedný za smrť státisícov Arménov vrátane atentátnikovej matky.
V rámci Operácie Nemesis bolo v rokoch 1920 až 1922 podobným spôsobom zavraždených osem osmanských a azerbajdžanských politikov a traja arménski zradcovia.
Prvá genocída 20. storočia
Dnes si pripomíname Deň solidarity s arménskym ľudom, ktorý v roku 1987 ustanovil Európsky parlament. Prečo 24. apríla?
V ten deň v roku 1915 sa stala prvá väčšia udalosť genocídy Arménov. Práve na príkaz Talata Pašu bolo zatknutých okolo 250 vedúcich predstaviteľov arménskej komunity v Konštantínopole, vtedajšom hlavnom meste Osmanskej ríše. Premiestnili ich do dvoch centier blízko Ankary. Akcia bola neskôr rozšírená aj na ďalšie oblasti krajiny, celkový počet zadržaných bol 2335 ľudí. Väčšina z nich bola zabitá.
Najviac obetí spôsobili pochody státisícov ľudí, ktoré mali na starosti komandá zložené z kriminálnikov. Väčšina ľudí podľahla otrasným podmienkam počas pochodu bez jedla, vody či lekárskej starostlivosti. Odolnejších odvliekli bokom a popravili.
Masové vyvražďovanie Arménov v Osmanskej ríši je označované za prvú genocídu 20. storočia a prvú jednoznačne historicky zaznamenanú genocídu v dejinách. Podľa odhadov ju neprežilo vyše milión až milión a pól Arménov, niektoré zdroje dokonca uvádzajú až 1,8 milióna mŕtvych.
Turecko dodnes nepriznalo, že by išlo o genocídu. Naopak, za genocídu tieto udalosti uznalo vyše 20 krajín vrátane Slovenska, Francúzska či Nemecka.