Keď prichádzali v decembri 1991 prezidenti Ruska a Ukrajiny Boris Jeľcin a Leonid Kravčuk, predseda Najvyššej rady Bieloruska Stanislav Šuškevič a ďalší politici do rezidencie Viskuli v Bialowiežskom pralese, ešte netušili, že ich mená vstúpia do dejín.
Pôvodne mali rokovať o ekonomike a bez konkrétnych predstáv aj o osude kolabujúceho Sovietskeho zväzu. Pred 25 rokmi, 8. decembra 1991, ale podpísali takzvanú Bielovežskú dohodu o vytvorení Spoločenstva nezávislých štátov (SNŠ), ktorá ukončila po 69 rokoch existenciu kedysi tak mocného sovietskeho impéria.
Vrchol túžby po samostatnosti
"My, prezidenti Bieloruska, Ruskej federácie a Ukrajiny konštatujeme, že ZSSR ako subjekt medzinárodného práva a geopolitickej reality končí svoju existenciu," tak znelo historické vyhlásenie, ktoré spolu s Jeľcinom, Kravčukom a Šuškevičom podpísali tiež premiéri Ukrajiny a Bieloruska Vitold Fokin a Vjačeslav Kebič a ruský štátny tajomník Gennadij Burbulis. Zmluva, niekedy označovaná ako Brestská, bola vrcholom túžby bývalých sovietskych satelitov i samotných sovietskych republík po samostatnosti.
Veľmocenské postavenie Sovietskeho zväzu, ktorý bol vytvorený päť rokov po víťazstve boľševickej revolúcie v roku 1917, sa roky zdalo neotrasiteľné. Komunistické impérium sa zaradilo medzi víťazné mocnosti druhej svetovej vojny a v povojnovej Európe sa stalo symbolom a jednou zo strán studenej vojny medzi jej hlavnými aktérmi (ZSSR a USA) a ich spojencami.
Zatiahnutie železnej opony
Do 69 rokov histórie ZSSR (1922-1991) sa nezmazateľne zapísali politické procesy z 30. rokov a sovietske gulagy, zločiny porovnávané snáď len s fašistickými zverstvami, neoddiskutovateľný podiel na porážke fašizmu a povojnové rozdelenie Európy, vývoz "svetovej revolúcie" do mnohých častí sveta.
Až na niekoľko lokálnych výnimiek nešlo o ozbrojený konflikt, ale stret dvoch jadrových veľmocí znamenal kvôli svojej definitíve takú hrozbu, že súboj viedol "iba" k čiastočným ústupkom oboch strán.
Po zatiahnutí železnej opony znamenal čiastočné uvoľnenie vzťahov 20. zjazd KSSZ v roku 1956, kedy bol prvýkrát oficiálne kritizovaný kult Stalinovej osobnosti. V auguste 1961 však komunisti obohnali západnú časť Berlína betónovou stenou a karibská kríza v roku 1962, kedy sa Sovieti pokúsili inštalovať jadrové rakety na Kube, priviedla svet na pokraj jadrovej vojny.
Moskva podpísala s USA niekoľko odzbrojovacích zmlúv, ale miliardy plynúce na oboch stranách do zbrojenia ich efekt spochybňovali. Zmrazenie vzťahov znamenala aj sovietska intervencia do Afganistanu v decembri 1979.
Obrat a pád impéria
Americký prezident Ronald Reagan na začiatku 80. rokov vyhlásil nekompromisný boj komunizmu; Sovietsky zväz označil za "ríšu zla". Dejinný obrat znamenala až perestrojka a politika "glasnosti" Michaila Gorbačova, ktorý sa svojím ministrom zahraničia Eduardom Ševardnadzem odštartoval zmeny v diplomacii ZSSR i na politickej mape sveta.
Politika nezasahovania do záležitostí východoeurópskych krajín (odmietnutie Brežnevovej doktríny, ktorej výsledkom bol aj rok 1968 v Československu) bola krokom k zániku socialistického bloku v Európe.
Moskva tiež prestala podporovať rôzne režimy či povstalecké hnutia po celom svete. Postupne skončili občianske vojny v strednej Amerike či v Afrike, padli niektoré prosovietske vlády. Vo februári 1989 bol ukončený odsun sovietskych jednotiek z Afganistanu.
Decembrová schôdzka Gorbačova s Georgom Bushom na Malte potvrdila nezvratnosť zmien a prispela k pokojnému odovzdaniu moci v krajinách sovietskeho bloku.
Ruská vlajka nad Kremľom
Vnútri ZSSR vyhlásili nezávislosť ako prvé pobaltské krajiny (prvá bola Litva 11. marca 1990). Keď začal požadovať suverenitu aj pilier ZSSR - Rusko, rozpad bol na spadnutie. Téma nezávislosti vyhrotila dlhoročný konflikt medzi Borisom Jeľcinom a Gorbačovom, ktorý s rozpadom zväzu nesúhlasil.
Jeľcinovu prevahu potvrdilo schválenie deklarácie o štátnej suverenite RSFSR v júni 1990. Augustové udalosti o rok neskôr znamenali, že Gorbačovom pripravovaná nová zväzová zmluva upadla do zabudnutia.
Vrcholom emancipačných snáh bývalých zväzových republík sa potom stala schôdzka vo Viskuli. O dva týždne neskôr, 21. decembra, podpísali v Alma-Ate najvyšší predstavitelia jedenástich bývalých zväzových republík protokol k Bielovežskej dohode.
Gruzínsko sa pripojilo v roku 1993 a odstúpila v roku 2008 kvôli rusko-gruzínskej vojne, pobaltské krajiny, ktoré sú teraz členmi EÚ, sa odmietli pripojiť a členmi tiež nie sú Turkménsko a Ukrajina, ktoré dokument o členstvo neratifikovali. Dokument potvrdil zánik ZSSR. Gorbačov odstúpil z funkcie sovietskeho prezidenta a nad Kremľom zaviala vlajka Ruskej federácie, ktorá sa stala nástupníckym štátom ZSSR.
Nástupnícke aliancie
Po rozpade ZSSR sa niektoré republiky pokúsili o čiastočnú integráciu, väčšina aliancií, vrátane SNŠ, očakávania nesplnili. Náhradou za úplne nefunkčné SNŠ by sa mala stať najnovšie Eurázijská hospodárska únia (EAHU), ktorá začala fungovať od minulého januára. Úniu, ktorá chce konkurovať EÚ, USA a Číne, tvoria Rusko, Kazachstan, Bielorusko, Arménsko a Kirgizsko.
Od konca 90. rokov existuje tiež takzvaný Zväzový štát spájajúci Rusko s Bieloruskom, šesť postsovietskych krajín je tiež teraz združených v Organizácii dohody o kolektívnej bezpečnosti (ODKB).
Azerbajdžan, Gruzínsko, Moldavsko, Ukrajina a Uzbekistan (v roku 2005 vystúpil) vytvorili GUAM (skratka z počiatočných písmen), ktorého účelom je posilniť styky so západom.