Riskujú životy a pripravili sa aj o možnosť návratu do vlasti, kde im hrozí postih. Stálo to za to? pýta sa Denník N v reportáži o Čechoch a Slovákoch v službách proruských separatistov v oblasti Donbasu na východe Ukrajiny.

Zbohatnutie sa nekoná

Čech Behemot je žoldnier, aj keď sám tvrdí, že začínal ako idealista. Hlási sa ku komunizmu a nenávidí imperializmus, sám však priznáva, že ešte pred rokom a pol hýril v luxusných salónoch na Cypre ako bodyguard miestnej mafie. Jedného dňa, ako tvrdí, sa už nemohol pozerať v televízii na zverstvá ukrajinských fašistov, a tak spolu s priateľom Kaukazom vyrazil sem.

Viac ako rok bojovali na nepokojnom úseku pri fronte a Behemotovi postupne dochádzalo, že hasnúca vojna ponúka nové príležitosti na podnikanie, napísal autor s tým, že Behemot patrí k ľuďom, ktorí nedávno v Ostrave zriadili neoficiálny konzulát neuznávanej Doneckej ľudovej republiky. "Behemotov pragmatizmus preráža skrz každú ideológiu. Kancelária v Česku vraj nemá lákať proruských aktivistov, ale nádejných investorov."

Front sa nehýbe, v zákopoch vládne nuda a demoralizácia. Behemot vyzliekol uniformu a hľadá investorov, ktorých chce presvedčiť o panenskom trhu, aj keď o "ľudovej republike" už vie dosť a štve ho byrokracia, nefungujúce inštitúcie a chaotická vláda. Ak hľadáte riskantné investície s potenciálne vysokým výnosom, potom je práve on váš človek. Zatiaľ to na veľké zbohatnutie nevyzerá, Čech ešte nedostal ani vindru a v záložni musel predať aj nepriestrelnú vestu a prilbu.

Behemotov najlepší priateľ, Čech s prezývkou Kaukaz, vlastným menom Pavel Botka, je typickým produktom miestnej propagandy. Verí, že Západ zabíja za pomoci chemických stôp civilných lietadiel známych ako Chemtrails, vie, že let MH17 zostrelilo ukrajinské lietadlo, ukrajinskí vojaci sú fašisti znásilňujúci malé deti a kyjevský Majdan zorganizovali agenti CIA.

Nacista v službách komunizmu

Mário Reitman prizná len to, že je rasistický skinhead z Banskej Bystrice. Na hlavnom bulvári neuznávaného štátu, ktorý sa hlási ku komunizmu a protifašistickej tradícii a ktorý obnovil sovietsky zákonník, to síce znie bizarne, ale všetko sa vraj dá vysvetliť.

Mário, ktorý bol na Slovensku odsúdený za sedem zločinov, si tu vinou násilníckej povahy privodil rovnaké problémy ako vo vlasti. Močil pred vchodom do kaviarne a okoloidúcu staršiu pani najprv urážal, opľul a nakoniec zmlátil päsťou do tváre. Keby bol miestny, čakalo by ho lynčovanie. Medzi vojakmi sa ale šepká, že má svoje dni spočítané.

Sojka, vlastným menom Martin Keprta, prišiel do Donbasu ako jeden z prvých ešte počas najtvrdších bojov v roku 2014. Rodák z Petržalky bol kedysi členom kontroverznej organizácie Slovenskí branci. V bratislavskom IBM zarábal 2000 eur hrubého, v Donecku nedostane ani 300. Dvadsaťsedemročný rojko patrí do kategórie idealista. Prizná, že zabíjal ľudí, zdráha sa ale prezradiť, že začal fajčiť, aby sa to nedozvedela jeho matka.

Pár Slovákov a Čechov zomrelo v boji a časť sa potichu vyparila, s bojovými skúsenosťami a nádejou, že sa úrady o malom dobrodružstve nikdy nedozvedia. Okrem bojov v Donbasu nemajú títo chlapci spoločného takmer nič, ani motívy svojho odchodu zo strednej Európy. Neschádzajú sa, nebudujú spoločnú komunitu. Keď fantasta Sojka pred miestnymi médiami ohlásil, že zakladá československú légiu, nikto okrem neho sa do nej neprihlásil.

Epicentrum masívnej propagandy

Často medzi nimi vládne nevraživosť a ohovárajú sa, snažia sa však splynúť s väčšinovou spoločnosťou. Sú rovnako chudobní ako miestni, radi sa nechajú pozvať. S plnými ústami hovoria o zbraniach, o živote na fronte a alkoholizme, ktorý sa šíri medzi vojakmi rovnako rýchlo ako drogy a krádeže.

V Donbase ich bojuje či žije niekoľko desiatok. K novej vlasti sú kritickí, sú ale presvedčení, že ju ohrozuje americký imperializmus a ukrajinskí fašisti. Žijú v očakávaní veľkej vojny, ktorú vraj Západ povedie proti poslednému slobodnému (teda ruskému) národu. Žijú v epicentre masívnej propagandy.

Stačil rok či dva a z českých a slovenských chlapcov v Donbase sa až na pár výnimiek stali vzorní a lojálni občania vojenskej diktatúry. To je ich jediný spoločný rys, aj keď inak sa vymykajú čiernobielemu hodnoteniu. Mnohí sú priateľskí a veľkorysí, za svoje presvedčenie bojujú rovnako úprimne a s nasadením života ako ich nepriatelia na druhej strane frontu.

U československých separatistov sa skoro hmatateľne prejavuje rozpor medzi ich tvrdením či predstavami a skutočnou skúsenosťou. Hoci vyrastali v relatívnom blahobyte, po pomerne krátkom pobyte zdieľajú s miestnymi presvedčenie, že podradné jedlo v doneckých obchodoch je prvotriednej kvality, lacné poľské a české syry považujú za exotický kulinársky zážitok a nákupné centrá, kde je polovica obchodov zatvorená, za vrchol luxusu.

Ťažko určiť chvíľu, v ktorej každý po svojom zavrhol bývalú vlasť. Jedno je isté. Títo chlapci v Donbase prestali byť Čechmi a Slovákmi.

Keď český komunistický poslanec Zdeněk Ondráček v Donecku hovoril o hľadaní spoločných záujmov Česka a Donbasu, Čiech Kaukaz ho rázne prerušil: "Mňa nezaujímajú žiadne české záujmy. Jediné, na čom záleží, sú záujmy nás. Doneckej ľudovej republiky."