Bagdad odmieta ich pomoc v bitke o Mósul, Damask ich varuje pred postupom k Aleppu. Recep Tayyip Erdogan totiž nedávno oprášil starý dokument, v ktorom sa porazení Osmani neúspešne hlásili o vládu nad stratenými mestami. Po 90 rokoch sa mu otvára možnosť, ako sen splniť.
"Viem, že sa Turci chcú podieľať. My im ďakujeme, ale Iračania to zvládnu sami," vyhlásil pred niekoľkými dňami iracký premiér Hajdar Abádí. Reč bola o blížiacej sa bitke o Mósul. Teda o masívnej akcii, kde slovo "sami" v skutočnosti znamená aj tisíce kurdských pešmergov, jezídov, kmeňových bojovníkov, ale aj letectvo a mariňákov z USA.
Zdalo by sa, že Bagdad, ktorého armáda pred dvoma rokmi z Mósulu pred džihádistami utiekla, hľadá spojencov pre finálny úder všade, kde to ide. O pomoc šiestej najväčšej armády sveta, ktorá patrí členskému štátu NATO a do Mósulu to má od hraníc domovskej krajiny iba 100 kilometrov, však nestojí.
Podobne nechceným hráčom je Turecko v susednej Sýrii. Jeho nálety tam často neničia pozície hnutia Islamský štát, ale skôr prihraničné tábory Kurdov. Turecko zároveň nemožno považovať za spojenca režimu Bašára Asada.
Vládne sily vidia v Turecku vážnu hrozbu, o čom svedčí stredajší incident pri Dábiku. Vládny vrtuľník tam podľa Ankary zhodil barelové bomby na rebelov podporovaných Tureckom.
"Nedovolíme nikomu, aby zneužíval boj proti Islamskému štátu k postupu a pokusu priblížiť sa k obranným spojeneckým silám," uviedli Asadovi spojenci vo vyhlásení, ktoré útok nasledovalo. Turkov v ňom varovali, aby okamžite prestali postupovať smerom ku kedysi dvojmiliónovému Aleppu.
Damask aj Bagdad sa zjavne obávajú, že Turecku nejde len o rozprášenie Islamského štátu, ukončenie konfliktov a nastolenie mieru na Blízkom východe. Nedávne slová prezidenta Recepa Tayyipa Erdogana naznačujú, že hlava štátu by severnú časť dnešného Iraku a Sýrie vrátane oboch kľúčových miest, o ktoré sa aktuálne bojuje, rada raz videla vo svojej moci.
Erdogan chce prekonať Atatürka
"V Mósule leží naša história. Ak si to páni želajú, dajme im prečítať našu Národnú prísahu, nech pochopí, čo pre nás to miesto znamená," vyhlásil v pondelok Erdogan na medzinárodnom právnickom kongrese v Istanbule.
Prejav, ktorý zaznamenali reportéri servera Kurdistan24, odkazoval na pozabudnutý dokument z roku 1920. Osmani - čerstvo porazení v prvej svetovej vojne - vtedy v parlamente prijali dokument, podľa ktorého sú "pripravení bojovať" za oblasti, ktoré z ich područia vytrhli európskej armády.
Išlo hlavne o pobrežie Egejského mora, ale aj o severnú časť dnešného Iraku a Sýrie - úrodnú oblasť okolo riek Tigris a Eufrat s bohatými zásobami ropy, ktorú si medzi seba po vojne delili Francúzi a Briti.
V duchu Národnej prísahy sa nieslo povstanie tureckých nacionalistov pod vedením Mustafu Kemala Atatürka. Jeho vojská vytlačila Grékov z Izmiru a ovládli pobrežie Marmarského mora, kde si Európania želali vytvoriť demilitarizovanú zónu pod britskou správou.
Dnešné hranice Turecka potom na základe Atatürkových úspechov vytýčila zmluva z Laussane, ktorá v júli 1923 potvrdila vládu Turkov nad celou Anatóliou a častí balkánskej Trácie.
Na odtrhnutí Mósulu a Aleppa však dohoda nič nezmenila. Po viac ako 90 rokoch je turecký prezident presvedčený, že nastal čas Atatürka prekonať a hranice opäť prekresliť. Vzostup teroristov z Islamského štátu, kvôli ktorému Damask aj Bagdad nad severnou časťou svojho územia stratili kontrolu, mu k tomu ponúka takmer dokonalú príležitosť.
Televízna mapa už mestá prisúdila Turkom
Podľa experta na Blízky východ Nicka Danfortha, ktorého analýzu v nedeľu priniesol magazín Foreign Policy, sa nedá predpokladať, že by Ankara v najbližšej dobe územie susedných štátov skutočne anektovala.
Vo svojich občanoch však už turecká vláda začína pomaly prebúdzať myšlienky na to, že na kedysi dvojmiliónové metropoly Mósul a Aleppo, 80-tisícový Kirkúk a značnú časť sýrskeho aj irackého Kurdistanu má historický nárok.
Napríklad vo vysielaní tureckej televízie ATV sa pred niekoľkými dňami objavila mapa, ktorá spomínané mestá zobrazuje ako odvekú súčasť Turecka. Médiá verné Erdoganovmu režimu sa medzitým vo svojich komentároch predháňajú vo vysvetľovaní, prečo by mali obe vlády oblasť odovzdať tureckým susedom.
"Mósul, Aleppo a sever oboch krajín už nikdy nebudú pod kontrolou Iraku a Sýrie. Existujú plány, ako Turecko udržať od týchto regiónov ďalej. (Kurdské milície) PKK, PYD a Islamský štát sú súčasťou tohto plánu. Celá hra je zameraná proti Turecku a neskôr uvidíme, že dospeje k vyhláseniu vojny," píše napríklad islamský konzervatívny denník Yeni Şafak.
Denník blízky Erdoganovým myšlienkam, ktorý bol pred časom usvedčený z podvodného prepisovania rozhovoru so slávnym americkým filozofom Noamom Chomskym, dochádza k jednoznačnému záveru: "Mósul a Aleppo by mali byť odovzdané Turecku. Turecko je jedinou krajinou, ktorá stojí proti všetkým teroristickým organizáciám zároveň."
"Pozýval snáď Saddám Američanov do Iraku?"
Turci mali k Mósulu vždy blízko - historicky i geograficky. Iba 20 kilometrov na severovýchod od mesta majú od vlaňajška stálu vojenskú základňu Bašika. So severným Irakom a Sýriou navyše už od dvadsiatych rokov zdieľajú aj jeden pálčivý problém.
Jeho meno znie Kurdistan. Kedysi jednoliate územie v rámci Osmanskej ríše, ktoré zmluva z Lausanne nechala - bez jedinej zmienky v texte dohody - roztrieštené medzi troma suverénnymi štátmi.
Turecká armáda na jednu stranu v Bašike cvičí kurdských bojovníkov, na druhej strane spoza hraníc ostreľuje kurdských separatistov z táborov PKK - hnutie, ktoré Turecko aj západné krajiny po sérii útokov považujú za teroristické.
Najmä kvôli nim boli tureckí vojaci v susedných krajinách prakticky vždy - Ankara to zdôvodňovala obavami o národnú bezpečnosť, Bagdad príliš neodporoval.
Ochota hostiť Turkov na svojom území a spolupracovať s nimi v bitkách teraz kvôli Erdoganovým ambíciám výrazne vädne. Turecký prezident však svojich mužov sťahovať nemieni.
Nechápe, prečo by to mal robiť, keď v Iraku i Sýrii bez zahanbenia bojujú veľmoci ako Rusko a USA, ktoré k regiónu nemajú historický vzťah a nezdieľajú s ním štátne hranice.
"Povedal snáď Saddám pred štrnástimi rokmi Spojeným štátom, aby prišli do Iraku?" Pýtal sa nedávno Erdogan, bez toho aby čakal odpoveď.
V jeho očiach tak nie je dôvod, prečo by sa Turecko nemalo - hoci bez pozvania - podieľať na utváraní novej rovnováhy v regióne, ktorého je samo súčasťou. A možno si pri tej príležitosti vziať späť kus územia, ktoré Turkom predtým patrilo.
"Ankara veľmi dobre vie, že jediným aspektom, na ktorom pri rozhodovaní o zahraničnej intervencii záleží, je to, či na ňu má silu. Či sú plány, ktoré má Turecko s Mósulom, v tomto ohľade legitímne, sa ešte len ukáže," konštatuje vo Foreign Policy analytik Nick Danforth.