Športové idoly národa v pohnutom konci šesťdesiatych rokov? Jedným z tých najväčších bola prvá dáma gymnastiky pod piatimi kruhmi v Tokiu 1964 a kráľovná celej olympiády v Mexiku 1968. Ale oveľa neskôr matka, ktorá niekoľko rokov hľadala silu, aby zvládla rodinnú tragédiu.
Věra Čáslavská, niekdajší miláčik národa, sa dokázala vrátiť do verejného života. Stále žila s tieňom na duši, podobne ako ďalší ľudia, ktorých tragédia zasiahla. Svetová hviezda, ktorú sa snažili komunisti zahaliť závojom zabudnutia, prežila chvíle slávy a šťastia, rovnako ako veľké tragédie.
Talent a usilovnosť ju doviedli veľmi vysoko. Dievča narodené 3. mája 1942 začal v pätnástich rokoch zasväcovať do tajov gymnastiky tréner Vladimír Prorok, kouč slávnej Evy Bosákovej. Po štyroch mesiacoch vyhrala jeho nová zverenkyňa majstrovstvá republiky dorasteniek.
Po olympijskej premiére v Ríme 1960 získala v Tokiu 1964 a Mexiku 1968 celkom sedem zlatých a štyri strieborné medaily, Československo preslávila i množstvom vavrínových vencov z majstrovstiev sveta a Európy.
„Věra bola výnimočná v tom, že vedela v pravú chvíľu predviesť maximálny výkon. A dokázala to zopakovať, prešľapov a nezdarov mala veľmi málo,“ spomínala v roku 2011 trénerka Jaroslava Matlochová, ktorá prevzala vedenie Čáslavskej od Proroka, po jej troch zlatých medailách v Tokiu. „A vedela zariskovať, ale aj rozpoznať, kedy riskovať netreba,“ dodala.
Pohybového talentu si nemohla nevšimnúť ani bývalá gymnastka a neskôr trénerka Miluše Nekvasilová. „Na prahu sedemdesiatych rokov sme sa zišli pri diaľkovom štúdiu na FTVS. Věra toho pre gymnastickú minulosť veľa nevedela, ale stačilo jej veľmi málo a hrala basketbal alebo tenis, akoby to robila odmalička. Mala to dané od prírody,“ prikyvovala hlavou.
Najslávnejšie kapitoly sa viažu k olympijským hrám v Mexiku, kde popularita Čáslavskej vyšla na vrchol. So štyrmi zlatými medailami sa pre Mexičanov stala plavovlasou bohyňou a na jej svadbu s bežcom Josefom Odložilom, majiteľom striebra v behu na 1500 metrov z hier v Tokiu, ju prišlo pozdraviť sto tisíc ľudí.
Pri nohách jej po Mexiku ležal celý svet
„Z katedrály sme preto utekali bočným vchodom. Mexičania sú takí - keď majú idol, tak ho samou láskou utlačia na smrť a potom ho vyhlásia za svätého,“ priblížila Čáslavská. „Nakoniec sme našli úkryt v televíznom vozidle, inak by to asi dopadlo zle,“ vybavila si trénerka Matlochová.
Aj vďaka úspechom Čáslavskej v Mexiku, takmer dva mesiace po okupácii Československa, sa o jej vlasti hovorilo ešte viac. „Bola som rada, že ľudia môžu prostredníctvom športu pozdvihnúť hlavu. Možno som vtedy mohla zostať vonku, v tom čase utekalo veľa ľudí, ale nechcela som sklamať tých, pre ktorých som sa stala určitým symbolom. Korene mám predsa tu. Cvičila som hlavne pre ľudí - peniaze sme za úspechy nemali, ale tie by ma rovnako nemohli motivovať. Mňa motivovali ľudia, ktorí mi písali povzbudzujúce listy. V roku 1968, kedy nás Rusi dostali na kolená, to pre nich bolo dôležité,“ premýšľala slávna gymnastka o minulosti.
Po návrate z Mexika sa jej klaňal celý svet a Československo jej ležalo pri nohách. Na jar toho roku, verná svojim zásadám, podpísala manifest Dvetisíc slov. To jej komunistický režim neodpustil a začal najlepšiu svetovú športovkyňu roku 1968 a druhú najpopulárnejšiu ženu po Jacqueline Kennedyovej, ktorej by v inej krajine postavili pomník, hrubo ignorovať. Pustila sa do štúdia FTVS, päť rokov ale nemohla nájsť prácu, upadala do zabudnutia.
Presne podľa želania komunistov. Josef Odložil spomínaný manifest nepodpísal, ale aj on dával najavo nesúhlas s okupáciou. „Bol zásadový. Bolo jasné, že už nezostane v armáde,“ spomínala Matlochová.
Poslednou kvapkou mal byť zájazd atlétov Dukly do Veľkej krajiny (Sovietskeho zväzu) v roku 1969, išlo o majstrovstvá spriatelených armád v Kyjeve. „Prišla správa, že sa Josef stal otcom dcéry Radky. Sovieti mu priniesli tortu s blahoželaním, on ale vraj odvetil, že s okupantmi oslavovať svoju dcéru nebude. Podľa druhej verzie nechcel oslavovať narodenie dcéry, pretože chcel syna, a Sovieti si to vyložili po svojom,“ objasňoval sprostredkované informácie Aleš Poděbrad, Odložilov tréner.
Ani po nátlaku komunistov svoj podpis neodvolala
„Potom som bol pri tom, keď sa to rozsiahlo riešilo v Prahe, musel som spisovať niekoľko správ. Pepík uzavrel kariéru a neskôr povedal, že čoby veliteľ roty v Dukle žiadne politické školenia športovcov vojakov nepovedie a z armády aj Dukly na vlastnú žiadosť odišiel. Zo strany nie, v tej nikdy nebol. Bohužiaľ oveľa neskôr za mnou na jednom plese prišla Věrka - pán Poděbrad, Pepík robí zle, je v tom alkohol,“ doplnil legendárny atlét a tréner, spoločník Emila Zátopka.
Na Čáslavskú v rovnakej dobe komunistickí funkcionári naliehali, aby podpis pod manifestom odvolala. Neodvolala. V roku 1974, potom ako Čáslavská doštudovala, sa manželom narodil syn Martin. „Pre Věru to znamenalo strašne veľa. Nepriala si nič iné, ako mať šťastné manželstvo a spokojnú rodinu,“ opisovala Matlochová.
Chvíľu po narodení syna sa idolu národa podarilo zohnať prácu - stala sa trénerkou malých gymnastiek v Sparte. Podľa Čáslavskej to malo svoj pôvab. „Predseda ČSTV Himl mi čas od času sľúbil, že mi dá zelenú, ale nič sa nedialo. Tak som ho raz oklamala. Obliekla som sa do gymnastického trikotu, naň si vzala kabát a navštívila ho v kancelárii. Som tu, pripravená trénovať, povedala som a on povolil,“ spomínala.
Sparta pomohla aj Odložilovi - prácu trénera našiel rovnako v tomto klube. V rokoch 1979-1981 pôsobili slávni manželia v úlohe koučov v Mexiku, kde s nimi boli aj deti. Cestu Čáslavskej do dejiska jej najväčších úspechov a slávy jej časť verejnosti priala, ale iní váhali. Samozrejme, ak to vôbec vedela, pretože informovanosť bola v tomto smere bola takmer nulová. Nevedeli, čo za tým je.
„Vymenili ma za uhlie. Sovieti požiadali Mexičanov, aby za nich Kube dodávali uhlie. Mexičania si za to žiadali moje služby, ponuku som rada prijala,“ pousmeje sa Čáslavská. Rozpory manželskej dvojice, ktoré údajne začali už za morom, vyvrcholili rozvodom v roku 1988.
Za rok, po Novembri, sa Čáslavská konečne dočkala pocty, ktorej sa mala dočkať už dávno. Stala sa poradkyňou prezidenta Václava Havla, predsedníčkou Československého a neskôr Českého olympijského výboru, na olympiáde v Atlante bola vyhľadávanou osobnosťou. To už ale mala na duši šrám z leta roku 1993 a jej úsmev bol plachý.
Vtedy vyvrcholila rodinná tragédia a sú len dohady, čo všetko sa do onej osudovej konfrontácie otca so synom stalo a čo sa do nej premietlo. Pozornosť, akú potom v tlači prípad dostával, ešte viac prehlbovala jej zúfalstvo, na druhej strane zostala podobne nešťastná mladá vdova, druhá Odložilova manželka, s dvoma malými deťmi.
V Atlante, uprostred stretnutia a lichôtok, Čáslavskej povedali, že Martin bol odsúdený za ublíženie na zdraví s následkom smrti na štyri roky. O amnestii prezidenta Havla v januári 1997 sa dozvedela v nemocnici, ale pokoj jej nepriniesla. Hneď sa vyrojili polemiky o oprávnenosti prezidentovho zásahu, veľa ľudí odsúdilo tiež ju, aj pre jej blízkosť k Václavovi Havlovi.
Nový boj s rakovinou pankreasu
„Aj keby to urobila, urobila by to každá mama. Myslím ale, že pán prezident udelil Martinovi milosť preto, že by sa vo väzení s dozorom ocitol v spoločnosti kriminálnikov. Potom by už bol ako človek nepoužiteľný,“ domnievala sa Nekvasilová. Prezident Václav Havel vtedy svoje rozhodnutie nekomentoval, iba ústami svojho hovorcu odmietol názor, že by sa rozhodol na základe svojho priateľstva s Čáslavskou.
„Skutočnosť je taká, že spolok Šalamún, ktorý sa angažuje v prospech nespravodlivo stíhaných, zistil v procese mnohé pochybenia a prezident udelil Martinovi milosť na základe závažných zistení,“ povedala po rokoch Čáslavská.
Vtedy sa vytratila z verejného života a striedala pobyt v dome s opatrovateľskou službou s hospitalizáciou v uzavretom pavilóne v Bohniciach. Ťažko si predstaviť, aké od onej noci na diskotéke v Domašove prežívala trápenie.
Dokázala sa vrátiť, pred siedmimi rokmi ustúpila tlaku svojich priateľov - olympionikov. Opäť bola spoločensky aktívna. V apríli roku 2015 ju bohužiaľ stretla ďalšia rana, keď jej lekári oznámili nepriaznivú diagnózu: rakovina pankreasu.
Ľuďom sa vtedy ozvala prostredníctvom Českého olympijského výboru: „Ďakujem všetkým za podporu, najmä mojim deťom Martinovi a Radke. Vo svojom živote som sa musela mnohokrát stretnúť s nepriaznivým osudom. Som pripravená postaviť sa mu znova. Nebude to jednoduché, ale som odhodlaná bojovať. Tak, ako som sa to naučila v športe.“